Vedú doň staré ošúchané dvere na jednom košickom sídlisku. Keď budete mať to šťastie ako ja a podarí sa Vám sem zablúdiť a otvoriť ich, nájdete za nimi niečo úžasné. Svet, ktorý je plný hudby veselej, i nostalgickej, z ktorej dýcha múdrosť našich predkov. Spevu, ktorý sa derie z detských hrdielok, niekedy nedokonalý, ale o to srdečnejší. A tanca....ach ten tanec... tu tancujú všetci, od rána do večera, dokonca aj cez víkend. Nemajú žiadne voľno, ......pretože ho nechcú mať. Lebo oni to milujú.
No to nie je všetko, hudba, spev a tanec, je to, čo „akože“ ponúkajú. To si majú myslieť ľudia z vonku. Ale keď týmito čarovnými chodbami blúdite dostatočne dlho, objavíte to, čo je naozajstným pokladom v tomto kráľovstve. A to sú ľudia, úžasní ľudia.
Kráľ a kráľovná, ktorí kedysi dávno prešli sedem horí a sedem dolín, aby tu našli svoj domov. A to nie domov s dvomi deťmi a psom. Nie....oni ich mali stovky. Každé z nich učili nielen spievať a tancovať, ale aj slušne sa správať, nevzdávať sa, prekonať prekážky, prísť na sálu na čas a správne si zaviazať stužku do vlasov.
Bola to drina. Každodenná drina, ktorá nepozná voľno ani sviatky. Dokonca ani dovolenku. Najkrajšiu dovolenku, akú kráľ s kráľovnou zažili, bol zahraničný zájazd do susedných krajín na folklórny festival s deťmi. No čo, nie každý sa chce opaľovať na pláži.
A často museli bojovať s drakmi. Neviem odkiaľ sa tí draci stále berú, ale stále priletí do ich kráľovstva nejaký a musia sa s ním popasovať. Jeden chce vyšší nájom, iný opraviť zatekajúcu strechu.
No nezlomnej vôli, ktorú kráľ a kráľovná mali, vďačíme za to, že toto kráľovstvo nie je už iba spomienkou.
No nebojovali sami, mali po boku mnoho odvážnych rytierov: účtovníčku, čo pohrabe lístie, učiteľov, čo maľujú steny, riaditeľku, čo odprace sneh, údržbára, čo opraví a vyrobí čokoľvek, čo si kráľ a kráľovná vymyslia, krojárku, čo povysáva, pani na sekretariáte, ktorá nonstop stráži, aby kráľovstvo nespadlo pod ťarchou papierov a mnoho, mnoho ďalších, ktorí pomáhali kráľovi a kráľovnej udržať tento čarovný svet nažive.
Odmenou im neboli dukáty, lebo tých veru v tomto kráľovstve veľa nenájdete. Nájdete tu však mnoho princov a princezien, z ktorých každý jeden je unikátny a má svoj príbeh, svoje obavy a sny. Väčšina z nich prichádza do tohto kráľovstva v útlom detstve, ešte netušiac, čo ich za tými ošarpanými dverami čaká. Mnohí si prišli iba zatancovať, no nakoniec si tu nájdu doživotných kamarátov, manžela i budúce zamestnanie. Prežijú tu prvú lásku i sklamanie, prvú menštruáciu, precestujú svet, okúsia, aké je to stáť na divadelných doskách i neutíchajúci potlesk obecenstva. Zamilujú sa do čudného oblečenia, ktoré v tomto kráľovstve nosia až tak, že ho chcú nosiť všade a stále.
A potom? Nachvíľu možno vyrazia do sveta na skusy, nájdu si prácu, založia rodinu. A čo urobia potom? Ten čarovný svet im tak chýba, že sa tam vrátia prostredníctvom svojich detí a celé sa to začne odznova.
Vo svojom živote som k folkóru nebola vedená a tak to bolo pre mňa iba voľačo čo robia staré babky. A nie som jediná, kto na to takto pozerá. No vďaka pánovi Urbanovi, som nazrela do tohto sveta a teraz neviem nájsť cestu von, tak ako ostatní princovia a princezné😊 Ale nie preto žeby som nevedela, ale preto, že nechcem.
