Do "banky" som si pribehla pre zlato ...
Lyžiarske stredisko Ahoj v Banke pri Piešťanoch dňa 1. júna otvorilo svoju náruč bežcom, ktorí chceli krásny víkend stráviť behom. Našťastie jeden bežecký kamoš sa tam vybral autom a tak sme sa pridali. Miesto behu bolo ako v rozprávke. Na začiatku vstupu do nášho bežeckého areálu nás privítala „Perníková chalúpka“, ktorá ponúkala špeciality od výmyslu sveta. Ovečky a iné „lesné zverky“ dodávali miestu behu romantickú atmosféru.
Organizátori sa postarali o tom, aby každý cca štvrtý pretekár stál na stupienku víťazov. Bol tu beh pre detičky do 6 rokov na 100 m, samozrejme predškoláci aj predškoláčky, školáci a školáčky do 10 rokov na 300 m, starší školáci a školáčky do 15 rokov na 600 m, juniori a juniorky do 20 rokov na 6000 m, muži do 39 a potom nad 40, 50, 60 rokov na 11500 m, ženy do 35, nad 35 a nad 50 rokov, čo som veľmi privítala, pretože nie na každých pretekoch je moja veková kategória. A na svoje si prišli aj milovníci Nordic walking. Túto disciplínu som ešte neabsolvovala, ale určite si skúsim takto „odchodiť“ niekoľko km. "Nordic walking - severská chôdza je mladý druh športu. Ide o chôdzu so špeciálnymi palicami podobnými lyžiarskym", takto definuje "chodenie s paličkami" múdry internet, ktorý pokračuje: "Nordic walking k nám prišiel zo škandinávskych krajín, kde si ho bežkári vybrali ako ideálnu aktivitu počas letnej prípravy. Vo Fínsku ho v roku 1997 prvýkrát uviedli ako oficiálny tréningový program zameraný na celé telo a nový hit bol na svete... Nordic walking šetrí kĺby a pomáha spaľovať kalórie ...“ Už sa teším ako si Nordic walking na niektorom bežeckom podujatí vyskúšam.
Moje nohy sa s prevýšením viac ako 100 m „nekamarátia“ a vždy vypovedávajú službu a beh zmenia na chôdzu (snáď im Nordic walking bude vyhovovať). Neviem ako im vysvetliť, že aj do kopca sa má bežať. Ale sú to moje nohy a tak musím „rešpektovať“ čo si želajú a prispôsobiť sa im. Hneď na začiatku behu mi všetci bežci odbehli a tak som si tých 6 km bežala cez lesy a lúky znovu sama a mojou jedinou túžbou bolo nepoblúdiť v lese ako Janko a Marienka. Cieľ pretekov bol na lúke posiatej rozvoniavajúcou materinou dúškou a inými kvietkami, kde sme počkali na posledného bežca v behu na 11500 m a potom sme sa strmým lyžiarskym briežkom dostali k miestu štartu, kde sa konalo vyhlasovanie výsledkov. Malá detská stolička, na ktorú som vystúpila pri vyhlásení môjho mena, predstavovala stupienok najvyšší – I. miesto – teda zlato. Pre mňa bolo výhodné, že tá druhá a tretia v mojej kategórií zostali doma variť, upratovať či pozerať nejaký „mimoriadne zaujímavý“ seriál a tak ma nepredbehli.
Záverom nás organizátori pozvali na svoj ďalší beh, ktorý organizujú: „Beh okolo Marhátu“, na ktorý sa všetci bežci, ktorí sa ho už zúčastnili tešia, hlavne rýchlo utekajú do cieľa, aby si pochutnali na super chlebíku s masťou a cibuľkou. Tak takúto pochúťku si určite nenecháme újsť.
Autorka: Soňa Macejáková
