MARIATÁLSKY ŠTVANEC dňa 7.6. 2014 – miesto 9,5 km o cca 3 km naviac ...
Dňa 7.6. 2014 sa konal 4. ročník behu „MARIATÁLSKY ŠTVANEC 2014“ v krásnom lesnom prostredí Marianky. Organizátori ponúkli aj novinku „Beh pre nebežcov“ pre tých, ktorí nebehávajú, ale chceli by skúsiť atmosféru bežeckého podujatia. To privítala moja sestra-dvojička a bez újmy na zdraví zvládla 2 okruhy okolo futbalového ihriska. Prvý krát zažila „ovácie slávy“, keď sme spolu dobiehali do cieľa (ja som bežala vedľa nej ako „povzbudzovateľka“). Za svoj „bežecký výkon“ môže vďačiť aj „poldecáku“ čo si „šľahla“ pred behom. Teda ionťáku, ktorý bol pretekárom k dispozícií. Prvý krát sa napila tohto „čarovného nápoja“ a nestačila sa diviť, keď jej nohy z chôdze prešli do behu. – síce naviazala na moju tradíciu, že všetkých pretekárov „hnala“ pred sebou, ale bola mimoriadne spokojná, že to zvládla. Sestra má ten problém, že nevládze dýchať, keď prebehne z kuchyne do obývačky a tak bola naozaj šokovaná v tom dobrom slova zmysle, že tie dva kolá neodchodila, ale odbehla.
Ja som si išla odbehnúť svojich 9,5 km. Bežalo sa mi mimoriadne dobre. A najviac ma prekvapilo, že som bežala spolu s bežcami a mala som ich stále v dohľade, čo pri takýchto behoch u mňa nebýva zvykom, pretože sa mi stratia z dohľadu a potom si bežím lesnými cestičkami samučičká s nádejou, že snáď ten cieľ nájdem. Na mobile som si sledovala čas pri každom km a mala som ho slušný. Len na jednom úseku som stratila z dohľadu predposledného bežca a tak som zrýchlila a stále sa približovala až som dobehla až k nemu. Vraví: „Myslel som si, že som posledný ako vždy ...“. Ja na to: „Posledná bývam vždy ja ...“ A tak sme sa pár sekúnd bavili a potom som ho predbehla, čo mi urobilo mimoriadnu radosť. No mládenec zrýchlil a predbehol zase on mňa. Potom som musela zastať, zohnúť sa a zaviazať si šnúrku na teniske. Je to síce pár sekúnd, ale mládenec sa mi stratil z dohľadu. Bolo to 2 km pred cieľom. Tak som zrýchlila aby som ho dobehla. A zrazu na strome vľavo šípečka, ktorá smerovala rovno. Tak som sa rozbehla tým smerom, ale nikde nevidím ďalšie značenie, tak som sa vrátila a čo nevidím? Na tom istom strome je z druhej strany šípečka na opačnú stranu, tak som sa rozbehla dole briežkom. A bežala som a bežala až som sa dostala na asfaltku, kde značka oznamovala, že Marianka je 2,6 km po ceste. To som už vedela, že som poblúdila. Čo teraz? Bežať po asfaltke alebo sa vrátiť? Napokon som tým briežkom čo som si pochvaľovala ako sa mi dobre beží – bežala hore a pribehla som k stromu, na ktorom boli 2 šípečky a rozbehla som sa na správnu stranu. Po malej chvíľke sa na strome objavilo, že do cieľa je už len 1 km.
Pozitívne na mojom blúdení bolo, že som si odbehla o cca 3 km viac a negatívne, že som mala čas dobehu 1:38:21, ale keď si odrátam od neho to blúdenie 25-30 minút, tak som s ním spokojná. Mládencovi pri „čarovnom stroji“ s nápisom Slovenská sporiteľňa som si dala vytlačiť diplom a posťažovala sa, že som blúdila. On na to: „Ale aj tak ste tretia.“ Tak to som nedopatrením pokašľala, že som si dala vytlačiť diplom pred vyhlásením výsledkov, pretože mám rada atmosféru napätia, to očakávanie či zaznie moje meno alebo nie. Vraví sa síce, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa, ale stáť na stupienku víťazov je tiež príjemné.
Autorka: Soňa Macejáková
Foto: http://www.marianka.sk/web/?q=node/33634
