Robím to zo strachu, hanby, nedôvery, neistoty v samého seba, uzavretosti ? Neviem definovať ten pocit, ale skôr je to zmes všetkého spomenutého. Dnes som si povedal, že urobím výnimku, a tomu koho stretnem, sa pozriem do očí. Prvé to boli deti, ktoré si prišli kúpiť dva balóny (také veľké s gumičkou za 9,50 *novinka*) Snažím sa im hľadieť do očí a skúšam z nich vyčítať všetko čo sa dá, ale je to pre mňa ťažké, lebo to zvyčajne nerobím. Stále mám reflex pozrieť sa mimo, premáham sa a pozerám sa rovno na nich. Vidím túžobné pohľady. Také "či môžu", lebo najradšej by sa poprehrabovali vo všetkých tých balónoch a vybrali si tie, ktoré sa im najviac páčia (podľa možnosti z každej farby :) ). Tak som si povedal, že im urobím radosť a vysypal som balóny na stôl, otvoril ešte ďalšie balenie aby mali všetky farby a nechal som ich vyberať si. Ich pohľady boli krásne. Také žiariace, že môžu robiť to, čo by za normálnych "uponáhľaných" okolností nemohli. Vybrali si a boli šťastné a spokojné. Balóny som im naúčtoval, doklad uzavrel a v tom chlapček zakričí, že by chcel ešte túto ceruzku. Mal by som sa hnevať, tak ako to robia niektoré namosúrené predavačky, ale nerobievam to. Inokedy by som bez váhania hneď začal vystavovať druhý bloček, ale teraz nie. Najprv som sa na neho pozrel. Chlapček zostal ticho, nehovoril nič, avšak v očiach bolo vidieť, že ho to mrzí. Vravím " nevadí urobím ti ešte jeden bloček" . Odľahlo mu, že sa na neho nehnevám až bolo "počuť" ako mu spadol kameň zo srdca. A vyzeral asi takto...
O to všetko sa sám seba ukracujem, keď sa pohľadom ľudí vyhýbam. Neviem potom poriadne odhadnúť čo skutočne chcú, čo cítia, ako uvažujú a tak isto koľko tichej radosti vôbec nevnímam. A stačí sa "len" pozrieť.
Poobede prišlo jedno dievča (zrejme maturantka, lebo teraz chodia častejšie ako inokedy.Kupujú si maturitné pamätníčky.) Pozrela sa na mňa, (teraz už aj ja na ňu) tak ako by to bežne malo byť, ale potom ako odvracala pohľad, znova na mňa rýchlim pohybom uprela zrak. Jej pohľad som nechápal. Ktovie, čo v mojich očiach zbadala, že sa tak rýchlo pozrela späť. Žeby v nich chcela tiež čítať?Hm, to asi nie. Jej pohľad bol taký úsmevný. Neviem čo znamenal.
