Ako ja neznášam takáto výlevy! Pre starších ľudí sme my, dnešná mladá generácia, len banda drzých sopliakov, ktorí sa rozhodli nastoliť na tomto svete anarchiu, a chceme si robiť všetko po svojom. Fetujeme, flákame sa, nikam nesmerujeme, nepočúvame múdre rady od starších.
Lenže ani nás nikto nepočúva. Nikto nechce počuť, že chceme zrušiť skostnatený systém, veď udržať si ten súčasný je pohodlnejšie a bez zbytočnej námahy. A to či už ide o systém školský, ktorý sa nás momentálne bytostne týka (ale veď my mladí tomu nemôžeme rozumieť a nemáme sa do toho čo starať), alebo o obyčajnú verejnú mienku. Ako je možné, že ak po ulici prejde mladý muž v saku, dospelí sú presvedčení, že je s ním všetko v poriadku, ale pri pohľade na pestro oblečené dievča s gorálikmi vo vlasoch im napadnú len slová ako drogy, flákačka či nikam to nedotiahne ? Nemám rada takéto predsudky.
Na jednej strane sa mladej generácii vyčíta, že chce priskoro dospieť, rodičia sú permanentne zhrozený z nočných potuliek svojich detí po diskotékach, baroch, nedajbože festivaloch, vraj "Na to si ešte moc mladý/á.", ale mladý zarábajúci človek v saku už je pre nich ideálny. V tomto prípade nikomu nevadí, že priskoro dospel, a že namiesto toho, aby si išiel zahrať futbal alebo si užil prázdniny na kúpalisku, radšej zarába peniaze a pôsobí dojmom strhaného tridsiatnika, i keď má sotva osemnásť. Veď ono je to v poriadku, len sa skôr zaradil do systému. Ale kto povedal a stanovil, že systém je správny?
Nepáči sa mi, ako sa nás dospelí snažia zaškatuľkovať na dobrých a zlých. Aj skvelý bifľoš s excelentnými známkami môže byť zlý, zákerný a podlizovačný, a aj ľudia neschopní pochopiť fázorový diagram na hodinách fyziky a odmietajúci sa za to cítiť ešte nedajbože previnilo, môžu urobiť dieru do sveta. Veď škola nie je všetko. Nepáči sa nám, že to tak podľa nich má byť, a preto robíme na oplátku veci, ktoré sa nepáčia im.
Väčšina dospelých sa nám snaží vnútiť ich cestu a nedovolia nám nájsť si vlastnú. Ak sa aj taký človek nájde, drvivá väčšina ho odsúdi, pretože nás podľa nich necháva rásť ako plevel. Nemáme široké obzory, pretože nám otrhávajú klíčiace výhonky hneď v zárodku, všetkým do jedného bez toho, aby vedeli, či sme ruža alebo bodliak (a ešte aj ten bodliak je pekný keď rozkvitne).
Tak prečo? Prečo je také ťažké pochopiť a ešte ťažšie pripustiť si, že doba sa zmenila? Tak, ako už nežijeme v socializme, za hranice sa nedostávame tajne, ale vyberáme z kvánt ponúk cestovných kancelárií, ako už počítač nie je bedňa o veľkosti solídneho skladu? Je čas nechať nás rásť.
Budeme potrebovať vašu pomoc, vaše usmernenia, rady, výchovu, o anarchiu tu nikomu nejde, no prosím za nás všetkých mladých, žiadny výsmech, ak sa v dvanástich „zamilujeme“ a odvtedy budeme mať hlavy stále za niekým pomotané. Možno som len jedináčik a nikdy som nemala súrodenca a len si zaňho hľadám náhradu. A takýchto či podobných príčin by sa našlo viac.
Prosím, nezakazujte nám to, čo nie je nutné zakazovať. Veď svetom vládne pravidlo, že zakázané ovocie chutí najlepšie. My len chceme vedieť, čo sa skrýva za tou betónovou stenou zákazu sexu, cigariet či alkoholu. Otvorená debata o záporoch, ale aj kladoch, by bola lepším riešením. A je samozrejmé, že stúpa počet neplnoletých mamičiek, keď mladé dievčence ani nevedia, že z „toho“ môžu otehotnieť, keďže v školách sa sexuálnej výchovy učitelia boja ako čert kríža, a doma je téma vysoko tabuizovaná. A ak aj dievča má vlastnú iniciatívu a stavia sa k tomu zodpovedne, býva zväčša odbité niečím typu Na to máš ešte dosť času, nekaz si život. Skutočne konštruktívne riešenie, takéto zmietnutie zo stola. Bohužiaľ, aj v tomto ide doba dopredu, a preto prosím, neignorujte to a nestavajte sa k tomu chrbtom, akoby problém neexistoval.
Úžasným fenoménom je tiež vypĺňanie si svojich snov na vlastných deťoch, či snaha urobiť z nich svoje kópie. Len preto, že otecko je zubár, nemusí byť zubárom aj mladý Jožko. Možno Jožka bavia počítače, no dobrých pár rôčkov si bude musieť odtrpieť na medicíne, len aby si potom otvoril obchod s IT technológiami. A ďalšia rozhádaná rodina je na svete...
My mladí máme jednoducho svoje „jalové roky“, a nepáč sa nám, že ich máme preskočiť. Veď kedy si máme užívať krásy života? V desiatich na ihrisku pri vybíjanej? Áno, bolo to pekné, ale bolo to detstvo. V tridsiatich, keď budeme mať na krku rodinu a našimi prioritami bude, čo navariť zajtra na obed? Áno, aj vtedy sa dá užívať si, ale už je to dospelosť, priveľa zodpovednosti a priveľa povinností. A medzi úrvým a druhým sa nedá urobiť ostrá čiara, sek, a a žijeme si usporiadane a samostatne.
Odborne adolescenti, u nás doma už spomínané „jalové roky“, no výstižnejšia charakteristika je deti hodené do sveta dospelých, rozhliadajúce sa, rozširujúce si svoje obzory, nasilu ťahané jedným smerom, no vzpierajúce sa kamkoľvek inam. Presne to sme a presne preto robíme to, čo robíme. Chceme mať privilégiá detí i povolenia dospelých. Sebecké? Možno. A možno len chceme využiť voľnosť, kým ju máme a kým nakoniec aj tak nezapadneme do systému, proti ktorému sa jednoducho bojovať nedá, i keď sme sa snažili, pretože systémom je sám čas. Dospelí majú proste prevahu a aj my sa nimi raz staneme, a naučíme sa tú dospelácku „úžasnú“ vlastnosť, ZABÚDANIE NA TO, ŽE KEDYSI TIEŽ BOLI DEŤMI....
