Osobne mám sneh veľmi rada. Ako dieťa som si nevedela zimu bez neho ani predstaviť. A trávenie času doma za oknom, keď bola zima akási skúpa, bolo pre mňa niečo hrozné. Mysím, že snehové dieťa vo mne nikdy nevyrastie.
Všetci malí ale i veľkí školáci, vrátane mňa, veľkou rýchlosťou trielili domov, keď nás zvonček konečne oslobodil zo školy. Už počas vyučovania sme sledovali namiesto učiteľky veľké biele chumáče padajúce za oknom. Pribehli sme domov, šikovne sa vystrojili a obsadili všetky zjazdné kopce a kopčeky v širokom okolí. Väčšina detí bola vonku a doma ostali už len nezbedníci s domácim väzením a tí s obviazanými hrdlami, čo pravidelne jedli penicilín.
Tej zábavy nebolo konca. Cez usilovné vyšmykovanie dráh, zapájanie sa do "bobových a sánkových vláčikov", stavanie mostíkov, či tunelov, vytváranie anjelov do snehu, stavanie snehuliakov, či obrovských bunkrov... až po guľovačky, tie tiež nesmiem zabuduť. Pri stavbárskych prácach bolo neuveriteľné to obrovské nasadenie celej skupiny deciek, len zaujímavé, že ani jeden snehuliak či bunker sa nikdy nedožil rána v plnom zdraví. Chodníky a cestičky sa stali vysokonebezpečné pre chodcov a autá, ktoré križovali naše sánkárske dráhy museli dávať obrovský pozor...
Po niekoľkohodinovom mrazivom bláznení sa vonku, prišli domov našim rodičom do nitky premočené ratolesti. Oči nám žiarili, líca sme mali premaľované na červeno a končeky prstov na rukách aj na nohách boli jemne premrznuté. Na rukávoch a šáloch nám viseli také čudné snehové gule. A namiesto kožušiny na čižmách bola okolo nôh tiež akási snehová ozdoba. Niekoľkokrát polátané otepľovačky na kolenách a na zadkoch odkvapkávali na radiátoroch. A keď sme sa konečne zbavili toho mokrého skafandra, skočili sme pod deku a mama nám priniesla skvelú večeru - chlieb s maslom a čaj. A keď to už muselo byť, nastala prípava do školy. Myslím, že s večerným zaspávaním som nikdy nemala problémy.
Moje detské časy sú ďaleko za mnou, no tieto príjemné spomienky vo mne vždy vytvárajú dobrý pocit a chuť ešte to niekedy zažiť. Príležitosť by bola, keďže po mojom boku vyrastajú moje deti. To dospelácke sa však nedá vždy v mojom vnútri potlačiť. Najmä keď potrebujete vytisnúť kočík s dieťaťom a nákupom hore chodníkom, kde je snehová kaša alebo neposypaný ľad. Aj moja šoférska zodpovednosť to tiež nevidí vždy ružovo, hlavne vtedy, keď potrebujem niekam ísť práve autom... No napriek tomu, nedám na sneh dopustiť.
Avšak nejde mi do hlavy, kde sú tie deti dnes. Je mi jasné, že klesá populácia, ale že by až tak rapídne? To sa mi nechce veriť. Kedysi plné kopce malých snehových športovcov a dnes kde tu jedno dve deti, alebo žiadne. Veď vlastne ani to vonku neťahá, keď tam nie je žiadny kamarát. Alebo sa možno hanbia ísť vonku, pretože nemajú značkovú kombinézu, alebo najcool čiapku a šál. A "hyperaktívnych" deti v školách pribúda, lebo si akosi nechcú svoju energiu vybiť pri snehuliakoch. A možno to závisí aj od nás rodičov, či vieme svoje deti motivovať k takýmto zimným radovánkam a či sa s nimi dokážeme vrátiť do svojich detských čias.
