Je to také vznešené a veľkolepé, keď počujem hru na klavíri, či na husliach, tak sa to dobre počúva... no zároveň mi zapiští srdce, prečo som sa tomu ako dieťa nikdy nevenovala. Myslím, že trpezlivosť by som na to mala, aj otec by mohol so mnou mnohé dotiahnuť. No nestalo sa. Pri akýchkoľvek mojich hudobných snahách som bola jednoducho zastavená otcovou vetou: "Ty aj tak nemáš hudobný sluch!" alebo, "si hluchá ako peň". Nuž a ja úplne dôverujúca otcovým slovám, sklopila som uši a prikývla na súhlas.
Nebola to úplná pravda, no za týmto otcovým vysvetlením boli veľmi zlé spomienky, ktoré sa mu vynárali z jeho detských čias. Ten si svoju "hudobku" odtrpel s papučou na zadku, ako to teraz vychádza na povrch. Často spomína, ako počítal so vzlykaním to nekonečné: pr - vá, dru - há, tre - tia, štvr - tá... a keď sa pomýlil neminula ho papuča, pevne zovretá rukou jeho otca. Myslím, že to odrádzanie bol prejav otcovej lásky ku mne. Akoby ma chcel uchrániť od podobného trápenia, aké prežil on sám ako dieťa. Nedokázal si vtedy vysvetliť prečo musí chodiť na hudobnú, prečo sa musí učiť noty a stále dookola hrať tú istú melódiu aj stokrát. Bola to požiadavka jeho otca, ktorý to určite považoval za správne, snáď aj v tom bolo kus otcovskej lásky, no prejavenej svojským spôsobom.
Po strednej škole som bola prijatá na pedagogickú fakultu. Študovala som učiteľstvo 1. stupňa ZŠ, kde je samozrejme aj hudobná výchova. Pár semestrov teda bola súčasťou môjho života. Zároveň bola našou povinnosťou hra na nástroj, a tým bol klavír. Detstvo bolo fuč, no najkrajšie roky môjho života na vysokej škole doplnil môj vysnívaný klavír! Ale ani tu to nebolo podľa mojich "detských" predstáv. Kto študoval na vysokej škole rozumie prečo. Všetko je totiž nahustené, študent musí veľa zvládnuť skôr samoštúdiom a podobne to bolo aj s hrou na klavíri. Veľmi málo času na nacvičovanie, veľmi málo času s učiteľom klavíra. Aj keď som napredovala celkom dobre, záverečná skúška urobila koniec, ostalo to len pri pesničkách z učebníc HV.
Život sa však nezastavil, ten pokračoval a bol veru pestrý. Preskákala som od vtedy všeličo ťažké i krásne. A zdá sa, že niečo krásne ma stretlo opäť, pretože svoje učiteľské povolanie budem smerovať práve hudobne na základnej umeleckej škole. Smejem sa, že som prváčka na ZUŠke a teraz si budem plniť svoj detský sen, nielen ako učiteľka hudobnej náuky (ako sa tomu nadáva), ale aj ako "žiak" hry na klavíri, v ktorom sa môžem kedykoľvek zdokonaľovať s pomocou mojich kolegou.
Ak ste rodičia a máte deti, skúste skúmať, či sa vám nevytrácajú pomedzi prsty práve ich sny, nie tie vaše, ale tie ich. Nie je nič krajšie, ako keď rodič stojí pri plnení sna svojej ratolesti.
