Pre tých, ktorí nesledujú problematiku školstva, krátky úvod.
Je na východe taká obec Malý Slivník, má asi 950 obyvateľov. Žiaci z tejto obce doteraz chodili do ZŠ do susednej obce Terňa (18 tried, 350 žiakov), ktorá je veľká a výborne vybavená. Vyučovalo sa na dve smeny. Všetko fungovalo, školská dochádzka žiakov z Malého Slivníka v Terni bola na dobrej úrovni, mali dobré výsledky, rodičia boli spokojní, že svoje deti majú v najbližšej škole, ktorá je kvalitná. Zostávalo iba vyriešiť dvojsmennú prevádzku a stále rastúci počet žiakov, čo sa dá jednoducho postavením modulovej ZŠ priamo v obci (viď Jarovnice, Ostrovany). Ak štát trvá na povinnej školskej dochádzke, má vytvárať podmienky. Pohľad do matriky v podobných obciach hovorí jasne, škola bude v budúcnosti využitá.
A vtedy si nejaká mimovládka spomenula, že (rovnako ako v Ostrovanoch, Podsadku) ak by žiaci chodili do školy v rodnej obci, ideálne pri osade, bola by to segregácia a to je fuj. Preto treba okamžite zakročiť. Výsledok jej aktivizmu je ten, že žiakov z Malého Slivníka budú od 1. septembra rozvážať autobusy do 15 km vzdialeného Prešova, do niekoľkých ZŠ. Vraj aby sa nekoncentrovali Asi majú nejaké rasistické predsudky, aktivisti.
Ako bude vyzerať od septembra školský život starších žiakov z Malého Slivníka? A ako by vyzeral, ak by namiesto nezmyselného rozvážania v dedine bola postavená (aj za pomoci MVO?) modulová škola?
Ak má žiak školu v obci, problémy sa minimalizujú. Ráno minútku zaspíš, nie je problém prísť na vyučovanie trochu neskôr na prvú hodinu. Popoludní sa dá dedinská škola využiť na krúžky (telocvičňa, dielne). Prípadne na záujmovú činnosť a kurzy (telocvičňa, kuchynka, počítačová učebňa). Pri zdravotných problémoch nie je problém poslať žiaka domov, je to pár metrov, prípadne privolať rodiča (väčšinou sú doma). Rovnako ako pri porušení disciplíny, konflikte počas vyučovania. Jednoduchšia je aj komunikácia so školou, keď rodičia, bývajúci v dedine, nemajú problém prísť raz za čas podvečer na triedne schôdzky (videl som, funguje to). A najväčším bonusom je jeden žiacky kolektív, kde každý každého pozná aj z „civilného“ života a nebude sa mu vysmievať za matematiku, ak vie že spolužiak je skvelý futbalista alebo huslista.
Pri rozvážaní autobusmi do 15 km vzdialeného mesta začína problém hneď ráno. Autobus nepočká. Ak žiak zaspí minútu, už v ten deň do školy nepôjde. V škole problém pokračuje. Žiaci opustia známe prostredie a zrazu sa ocitnú v prostredí cudzom, pretrhnuté kamarátstva a väzby v škole, noví neznámi učitelia. Rómski žiaci, zvyknutí na „všetci spolu“, rozhádzaní po triedach budú mať pocit osamelosti, bez kamarátov nemajú s kým komunikovať a tráviť prestávky, predpokladám že do školy prestanú chodiť celkom. Aj kvôli pocitu menejcennosti, ak ich pár dajú na veľmi kvalitnú školu. Alebo taký žiak ráno vystúpi z autobusu a strávi pol dňa v najbližšom nákupnom centre (z našej školy utekali počas prestávky cez okná). Zhorší sa dochádzka, zhorší sa prospech. Niečo ako popoludňajšie krúžky ani záujmová činnosť nebude, autobus odchádza hneď po obede. A športové krúžky (futbal, florbal) oni majú radi, sú pohybovo nadaní. Rovnako odpadá využitie budovy školy na záujmovú činnosť (telocvičňa, klubovňa, školské ihrisko). Spolupráca s rodičmi bude nulová, do 15 km vzdialeného mesta vám žiadny rodič na pozvanie triedneho učiteľa nepôjde a večer na schôdzu ZRPŠ už vôbec nie.
Doprava bude zadarmo = zaplatia to daňoví poplatníci. Ak by bola škola v obci, žiadna doprava by nebola potrebná. So žiakmi vraj majú cestovať asistentky. Keďže v nových školách na vyučovacích hodinách asi nezostanú, vrátia sa autobusmi? A čo budú robiť dopoludnia v obci? Zaujímavé bude sledovať, čo urobí asistentka, ak pri návrate zistí, že jej pár 15-ročných žiakov v autobuse chýba (u nás utekali po 4. hodine zo školy, domov išli peši, pofajčiac si pri rieke), či sa odváži vrátiť do obce bez nich.
Import žiakov môže mať následok aj pre školy v Prešove, keď rodičia, ktorí sa dozvedia že do školy XY budú dochádzať Rómovia z okolia, preložia svoje deti na inú školu v meste. Prípadne ich v apríli do 1. ročníka ani nezapíšu. Ich nebude zaujímať či dnes prídu do triedy traja alebo piati "dochádzajúci", ich zaujíma budúcnosť, že ich škola už patrí medzi „vybrané“. Z našej školy takto odišlo na iné ZŠ asi 80 žiakov.
A teraz k podstate. Čo vedie naivných aktivistov (bez pedagogického vzdelania) z MVO k predpokladu, že umiestnenie slabších žiakov (už sa to týka aj bývalých žiakov špeciálnej školy) medzi podstatne lepších zlepší ich vzdelanie, vedomosti a prístup k učeniu? Nebude to tak, že ak taký žiak uvidí, že ostatní sú lepší, že nemá nádej na „medailové umiestnenie“, že rezignuje a prestane do školy chodiť vôbec? Lebo aj on tak ako každý túži byť vo vyrovnanom kolektíve, zažiť občas úspech, vedieť to čo ostatní.
Uvediem príklad.
Škola ide na lyžiarsky kurz. Po ubytovaní prídu žiaci na svah, kde je inštruktor. Inštruktor nechá každého spustiť sa dole miernym kopcom a zastaviť. Potom ich rozdelí do troch skupín - začiatočníci (nevedia lyžovať), stred (už stáli na lyžiach, vedia zastaviť bez pádu) a pokročilí (každý víkend s rodičmi na zjazdovke).
Každá skupina vyfasuje svojho inštruktora a ide na iný svah.
- Pokročilí idú na vlek, spúšťajú sa dole strmšou zjazdovkou a inštruktor im ukazuje správnu techniku oblúkov. Výborne si zalyžujú, urobia si preteky medzi bránkami, všeobecná spokojnosť.
- Strední dostanú miernejší svah, naučia sa robiť oblúky, brzdiť, pluhovať, zastaviť do oboch strán. V závere sa odvážia aj na vlek. Bez strachu z výsmechu si fajn zalyžujú, občas zábava, všeobecná spokojnosť.
- Začiatočníci si nájdu miernu lúčku, naučia sa stáť na lyžiach, ísť rovno, zastaviť, po čase aj nejaký oblúk. Kopa zábavy, žiadna obava z výsmechu, všeobecná spokojnosť. Doma sa pochvália, že už vedia lyžovať.
A teraz si predstavme, že by inštruktor dal všetkých do jednej skupiny, lebo inklúzia, a vytiahol ich na strmý svah.
Pokročilí sa budú nudiť, lebo musia na vlekoch čakať za padajúcimi, strední sa neodvážia pustiť dole svahom (maximálne pluhom a v strese) a začiatočníci skončia s polámanými lyžami, výsmechom a trvalým odporom k lyžovaniu.
No a rovnako je to v škole.
Učitelia z praxe vedia už dnes, ako experimenty s bezbrehou inklúziou dopadnú, aktivisti to zistia o rok. Granty, ktoré dostavajú, by mali byť na to, aby presadzovali efektívne riešenia, nie ideologicky správne bez ohľadu na výsledok. Ich reakcia, ak si po zhodnotení výsledkov vôbec priznajú vinu, bude tradičné „Chceli sme len dobre“. Ale dopadlo to ako vždy.
