Na Slovensku sú aj takí ľudia, ktorých za vynášanie informácií a snorenie glorifikujeme. U Toma Nicholsona nám napríklad neprekáža spôsob, akým získava informácie. Chválime aj Romana Mikulca, lebo poukázal na spreneveru a tiež veľmi neriešime, odkiaľ sa k tým materiálom dostal. Ale keď bloger zverejní korešpondenciu, ktorá ukazuje, že niektorí novinári vykonávajú spravodajskú činnosť pre niektoré politické strany, tak je bloger tým najväčším dobytkom na svete.
Adam Kemény zverejnil súkromné maily a je otázkou, či jeho cieľ – oboznámiť verejnosť s pravdou, čo je kto zač - má väčšiu legitimitu ako právo sa súkromie. Táto paralela skutočne existuje.
Český Najvyšší súd je v tomto pred nami. V svojom rozhodnutí okrem iného uvádza„Jde o situaci, kdy zde dochází k určité kolizi chráněných zájmů. V posuzovaném případě ovšem soudy správně upřednostnily zájem na ochraně společnosti před závažnou trestnou činností, když nahrání hlasových projevů obviněného D. realizoval svědek D. G. proto, aby tak v tísni zadokumentoval nezákonné jednání obviněného.“
Viem, sme pred nemalou dilemou. Stoja tu proti sebe dva záujmy. Právo na súkromie novinárky Moniky Tódovej a podpredsedu Nova Gábora Grendela na jednej strane. Na druhej stojí právo verejnosti dozvedieť sa, že novinárka rozohráva s politikom kadejaké hry, niektoré z nich možno aj spravodajské.
Kto si pozorne prečíta komunikácie zverejnené Adamom Keménym, neujde mu, že novinárka Tódová preposlala politikovi Grendelovi odpovede iného politika – Radoslava Procházku, ktorý sa v tom čase stával konkurentom Novy. Vo svetle tejto skutočnosti prestáva byť prísny postoj denníka SME k Procházkovmu financovaniu novinársky business as usual a nadobúda kontúry podozrivej kampane.
Uvážte sami, či je v tomto prípade dôležitejší záujem spoločnosti alebo jednotlivca. Nebudem vám vnucovať svoj názor.
Pre mňa osobne je špehovanie pošty neprípustné v prípade, keď sa dá charakter vzťahu Nova – Tódová ukázať verejnosti aj inak, povedzme legálne.
Ďalším problémom je, že keď Gábor Grendel napísal blog, o tom, ktorý bloger je fiktívny a ktorý naozaj existuje, išiel na isto, teda musel mať informácie z registra obyvateľstva a k nim nemohol mať legálny prístup. Avšak to nikoho nezaujímalo, lebo je to akože nepriamy dôkaz. A tak sa pravdepodobne Adam Kemény, ktorý bol podľa uznesenia vyšetrovateľky policajnej inšpekcie tiež záhadne lustrovaný, rozhodol, že poskytne verejnosti priamy dôkaz o kooperácií Grendela a Tódovej. Bodka.
Teraz je na rade zamestnávateľ Moniky Tódovej, aby sa vyjadril, či je preňho takáto spolupráca novinára a politika akceptovateľná, alebo nie.
Ostatní si o tom môžeme myslieť svoje...
