Diskusie sa zúčastnili Ján Čarnogurský, Milan Kňažko a Radoslav Procházka. Pavla Hrušovského z technických príčin oslovili až v čase, keď si nevedel urobiť program, a pán Kiska im oznámil, že nemá záujem.
Každý kandidát mal krátke entré, vrámci ktorého sa predstavil. Bol to jeden z mála okamihov, kedy sme sa dozvedeli niečo nové.
A potom sa to začalo. Otázky študentov. Vlastne bohvie, koho to boli otázky. Túžbu po ozajstnom poznaní kandidátov totiž premohlo nutkanie niektorých študentov extrovertne sa predviesť pred ostatnými 400 kolegami. A tak sme počúvali otázky, na ktoré prezidentskí kandidáti v médiách odpovedali už aspoň stokrát. Niektorí študenti, ktorí mali svoje otázky napísané na papieroch, si dokonca nielenže nedali námahu pozrieť sa, či už na ne kandidáti neodpovedali, ale dokonca sa pýtali s faktickými chybami. Takto sa Milanovi Kňažkovi ušla otázka, či sa nehanbí za to, že podpísal antichartu... Smutné, trápne, úbohé!
A takto sme tam dve a pol hodiny počúvali hovädiny, obsiahnuté v študentských otázkach. Smiešne bolo, že ani oni sami nerozumeli vlastným otázkam. Len si chceli rypnúť a aj to ešte (naozaj to neviem nazvať inak) sprostým spôsobom.
A tak sa diskusia premenila na rekapituláciu všetkého, čo sme už počuli alebo čítali týždne dozadu. Ak si študenti mysleli, že keď preberú novinárske otázky, tak budú vyzerať drsne a zasvätene, veľmi sa mýlili. Vyzneli smiešne, nevzdelane a bez akéhokoľvek nápadu. (Len tak na okraj: Toto má byť intelektuálny výkvet slovenskej mládeže? A ako potom vyzerá ten ne-výkvet?)
Dve a pol hodiny trvalo, kým prišla OTÁZKA. Tá, ktorá mala padnúť ako prvá. Jej autor ju síce neformuloval ideálne, ale jej podstatou bolo asi toto: „Prečo sa tri úžasné osobnosti politického života nevedia dohodnúť na podpore jedného? Ako sa môžu pozerať na to, že v prieskumoch vedú jeden politický analfabet a jeden starý matador, ktorý je schopný všetkého? Hodnoty Procházku, Kňažka a Čarnogurského sú si tak blízke, a predsa nevedia nájsť spoločnú reč pre kultiváciu tohto národa z Grassalkovichovho pláca. Moderátor potom otázku upravil asi takto: „Čo by sa v priebehu týždňa muselo stať, aby ste sa vzdali kandidatúry a podporili jedného z vás?"
A presne toto bola otázka, na ktorej podľa mňa všetci traja pohoreli.
Ak sa dobre pamätám, Milan Kňažko to veľmi vtipne odbil a povedal, že Rada Procházku vymenuje za šéfa Ústavného súdu a že v druhom kole podporí demokratického kandidáta. Ján Čarnogurský sa, myslím, tiež vyjadril v podobnom duchu, že podporu dá inému kandidátovi až v druhom kole a Radoslav Procházka povedal, že ako si môžu byť podobní, keď sa na niektorých kompetenciách prezidenta, alebo na tom, ako by mal vykonávať úrad, nezhodnú.
Viete, tieto voľby, nech novinári píšu čokoľvek, majú jednu jedinú tému. A to kultivovať národ, vzbudiť uňho záujem o veci verejné, aby res publica nebola len fráza.
To, že niekto pôjde najprv do Poľska a druhý do Česka, že niekto nebude udeľovať amnestie a podobne, je úplne irelevantné. Sú to také detaily, ktoré pravicový volič momentálne nevníma. Motívom mnohých voličov Čarnogurského, Kňažka a Procházku je, že si želajú vzdelaného, noblesného človeka, ktorý svojím príkladom povzdvihne tento národ z popola a vráti mu sebavedomie vyjadrovať sa k verejným veciam.
Toto by dokázali všetci traja. A to je prvoradým dôvodom, prečo ich ľudia idú voliť.
Škoda, že oni to tak nevidia. Všetci traja sa zhodli na tom, že prieskumy nie sú objektívne, ale často kupované, lebo sú účinným prostriedkom ako zapôsobiť na nerozhodnutých voličov. Napriek tomu, že všetci traja vyzvali prítomnú mládež, aby sa prieskumami neriadila, môže sa stať, že ani jeden z nich nepostúpi do druhého kola a bude na nich vyvíjaný nátlak, aby podporili Kisku. A vo chvíli, keď to jeden z nich urobí, stratí tvár.
Ak sa napríklad Čarnogurský s Kňažkom nevedia dohodnúť na podpore Procházku, ale potom podporia Kisku, niečo tu asi nie je úplne v poriadku. Prvé kolo je z tohto pohľadu ešte viac dôležité, ako to druhé.
Rozumiem, že každý sa snaží vyhraniť voči druhému, no v tejto situácií to začína strácať zmysel.