Kým sa vrátim k Nórsku, neodpustím si historickú poznámku. Stáročia, priam tisícročia umierali v Európe na bojiskách muži. Keď sa už raz strhne vojna, je prirodzené, že povinnosť zomierať na seba preberajú muži. Nie je dôvod, aby sa to v západnej kresťanskej civilizácii menilo a aby touto „výsadou“ boli poctené aj ženy.
Pri prísne pozitivistickom (prosím, nezamieňať si s pozitívnym!) pohľade ide o základ ľudských práv – rubom práva je povinnosť a teda mohli by sme to nazývať nie rovnoprávnosť ale „rovnopovinnosť“. Avšak neviem sa ubrániť myšlienke, že podobné násilné zrovnoprávňovanie a následné „zrovnopovinnenie“ je začiatkom konca vplyvu prirodzeného práva na európsku kultúru.
Nórsko prijatie zákona o povinnej vojenskej službe pre ženy obhajuje dvomi tvrdeniami. Jedno je založené na tom, že štát chce mať možnosť vybrať si z tých najlepších, najmotivovanejších a že teda ženy by mali byť viac zastúpené v armáde, lebo disponujú mnohými vhodnými vlastnosťami.
Druhý argument je, že aj tak všetky na vojnu nepôjdu, lebo aj pri mužoch je to tak, že zo šesťdesiat tisíc do služby nakoniec nastúpi len osem tisíc tých, ktorí prejdú testami.
Je to niečo podobné, ako keď pán minister Kaliňák hovoril, že síce je povinné nahlasovať pobyt v zahraničí dlhší ako tri mesiace a budú za nenahlásenie sankcie, ale zároveň jedným dychom dodal, že kým bude on ministrom, nikto tie sankcie platiť nebude, len ak by nastal nejaký problém.
Načo sú nám také zákony? Ak Nórsko skutočne chce mať možnosti výberu zo širšieho spektra, nemalo by skôr motivovať ľudí, aby vstúpili do armády, a nie ich k tomu nútiť?
Prečo si však Nórsko za zavedenie povinnej vojenskej služby pre ženy nevyslúžilo odsúdenie vyspelých demokracií? Veď zneužilo ľudské práva a princíp rovnoprávnosti. Navyše veľmi prekrútene používa zásadu, že keď máme veštci rovnaké práva, musíme mať aj rovnaké povinnosti. Nikomu sa v našej starej dobrej Európe nechce zdvihnúť varovný prst a povedať: „Tak ale už dosť! Vám už z toho zrovnoprávňovania asi všetkým šibe, veď sa trošku zamyslite aj nad prirodzeným výkladom ľudských práv. Čítajte občas aj ducha zákona a nepozerajte sa na všetko optikou pozitivistickej právnej teórie!“
Prečo toto nikto nezastaví? Prečo Európska únia mlčí? Aj keď Nórsko nie je jej členom, je predsa záujem únie, aby náš inak spoľahlivý severský partner neprišiel v oblasti (pokrivenej) rovnoprávnosti o rozum.
Zrejme preto, lebo Európsky súdny dvor pre ľudské práva je tou inštitúciou, ktorá povedala, že poistenie pre mužov a ženy bude rovnaké. Všetkým analytikom vytrel zrak, keď vyhlásil, že tabuľky a štatistiky o tom, kto žije dlhšie - či muž alebo žena - sú diskrimináciou na základe pohlavia.
Takže Európska únia sa dopúšťa rovnako pokriveného pohľadu na rovnoprávnosť, ako Nórsko.
Trúfam si povedať, že v Európe po podobnom násilnom zrovnoprávňovaní ani nie je dopyt. Takže pre koho Nórsko a Európska únia tieto hlúposti vymýšľa?
My sme sa tu totiž tak zbláznili z rovnoprávnosti, že jej presadzovanie za každú cenu nás bude stáť nielen stratu schopnosti uplatňovať prirodzené právo, ale o chvíľu prídeme aj o zmysel pre to, čo prirodzené (nie)je. Ak bude tento trend pokračovať, o chvíľu budeme uvažovať približne takto „Mám pocit, že toto je správne, takže podľa práva to bude presne naopak.“
Nezabúdajme, že je mnoho vecí, ktoré sa najprv ujali v Škandinávii. Následne ich aplikovala aj Európska únia. Ak sa to stane aj v prípade brannej povinnosti žien, bude sa nás nórsky zmysel pre právo a rovnoprávnosť dotýkať viac, ako sa nám možno dnes zdá.
Aj preto by sme mali proti zavedeniu brannej povinnosti pre ženy v Nórsku nahlas protestovať.
