Ak sa mienkotvorné média a opoziční poslanci predbiehajú v tom, kto najlepšie vykreslí poloamatérsku úroveň Ficovej vlády a dokáže, že riešenie korupcie len predstiera, premárnili svoju veľkú šancu pri zákone o whistleblowingu (v slovenskej verzii „o oznamovaní protispoločenskej činnosti). Opoziční poslanci zaň hlasovali a novinári tlieskali.
Národná rada Slovenskej republiky schválila 16.októbra 2014 zákon č.307/2014 Z. z. V skratke, zákon je o tom, že zamestnanec môže nahlásiť protispoločenskú alebo trestnú činnosť, s ktorou sa stretol na pracovisku a ak splní pár podmienok, dostane dokonca ochranu a zamestnávateľ ho nemôže za trest prepustiť, premiestniť na iné pracovisko a podobne.
Whistleblowing je oblasť, v ktorej sme prijatím kvalitnej právnej úpravy mohli tromfnúť Českú republiku, keď už v rekodifikácii civilného práva sa nám to nepodarilo. Zákon sme prijali, ale sme na smiech.
Tento zákon je totiž zlý a dovolím si citovať analýzu, ktorá bola s finančným prispením Nórskeho kráľovstva spracovaná ako podklad pre podobnú právnu úpravu v Českej republike: „Tento návrh jde proti trendu západních zemí...“
Poďme si predstaviť pár kuriozít tohto zákona.
Anonymita
Predpokladom toho, aby bolo prijatie zákona spoločnosti prospešné a whistlebloweri (oznamovatelia) začali konať, je zaručenie anonymity aspoň vo vzťahu k zamestnávateľovi.
„Ak prokurátor alebo súd zistí, že osoba, ktorá podala žiadosť o poskytnutie ochrany podľa § 3 ods. 1, je oznamovateľom, bezodkladne písomne oznámi inšpektorátu práce, zamestnávateľovi a oznamovateľovi, že sa oznamovateľovi poskytuje ochrana podľa §7 ...“
Nemecká spoločnosť Business Keeper AG. vybudovala pre kriminálny úrad v Dolnom Sasku systém Business Keeper Monitoring System, ktorý je komunikačným kanálom, ktorého najväčšou prednosťou je zachovanie anonymity oznamovateľa. Rumunsko stanovilo orgánu, na ktorý sa oznamovateľ obráti, prísnu povinnosť zachovania anonymity. Kanada je na tom veľmi poďme, len my na Slovensku nielenže nemôžme zaručiť anonymitu, my ešte aj zamestnávateľovi meno oznamovateľa povieme.
Možno sa pýtate, ako môže zamestnávateľ vedieť, že nemôže niekoho vyhodiť keď mu neoznámia, že ho nemôže vyhodiť. No veľmi jednoducho. Ak ho skutočne vyhadzuje pre niečo, čo s oznámením nesúhlasí, tak ho vyhodiť môže. Ak zamestnanca vyhadzuje kvôli oznámeniu, nemôže. Je to pomerne logické a anonymita by sa udržala dokonca.
Aby som bola fér, ak sa do oznámenia nepodpíšete, je to akože anonymné oznámenie, ale to môže na základe slovenských zvykov pokojne skončiť v koši. Ak však chcete ochranu, meno v oznámení musíte uviesť a ešte aj o ňu požiadať, lebo nie je automatická.
Vyššie citovaná česká štúdia sa tiež pozastavovala nad tým, prečo je v slovenskej úprave poskytnutá ochrana len oznamovateľom niektorých trestných činov, a nie všetkým oznamovateľom...
Teraz sa bavíme o oznámení orgánu verejnej moci, a nie o oznámení zodpovednej osobe v mieste sídla zamestnávateľa, lebo tá je povinná dodržiavať mlčanlivosť. Ale táto osoba v podstate toho rieši veľmi málo. Keďže zákon nestanovuje ako podmienku na výkon tejto funkcie právnické vzdelanie, zodpovedná osoba posudzuje, či sa trestný čin stal alebo nie len na zákade dojmov. Taktiež jej postup, v prípade, že k protispoločenskej činnosti došlo, nie je v zákone vôbec upravený. Či je povinná ísť na políciu, v akej lehote alebo či je to povinný urobiť oznamovateľ – nikto nevie. Jednoducho v zákone chýba pasáž, ako sa oznámenie dostane z obchodnej spoločnosti k polícii. Zrejme to zákonodarca necháva na nás.
Zodpovedná osoba
Povedzme si teda, kto je zodpovedná osoba. To je človek, ktorého by mala mať každá spoločnosť, zamestnávajúca viac ako päťdesiat ľudí. Tejto osobe môžete ako zamestnanec alebo teda iná fyzická osoba, nahlasovať podmenty, ak máte pocit, že v danej obchodnej spoločnosti dochádza k protispoločenskej činnosti.
„Zodpovedná osoba musí byť v priamej podriadenosti štatutárneho orgánu zamestnávateľa, a ak nie je zamestnancom, je viazaná len pokynmi štatutárneho orgánu zamestnávateľa.“
Máte aj vy z tejto vety pocit, že protispoločenskej činnosti sa vo firmách a korporáciách dopúšťajú vrátnici, a nie štatutári, resp. podriadení na povel štatutárov?
Ochrana oznamovateľa
O ochrane má zákonodarca tiež celkom vtipné predstavy.
„Zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej len ‚pracovnoprávny úkon’) voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, iba s predchádzajúcim súhlasom inšpektorátu práce...“
Ak je teda vznik ochrany viazaný na oznámenie totožnosti oznamovateľa zamestnávateľovi, ten síce musí väčšinu právnych úkonov konzultovať s inšpektorátom práce, ale nie je nijakým spôsobom riešená otázka iných odvetných opatrení, ako napríklad šikana na pracovisku.
Nemuseli sme nič vymýšľať. Prepracovaný systém ochrany oznamovateľov pred pomstou zo strany zamestnávateľa už totiž vymyslela a úspešne zaviedla Kanada.
Záver
Tento zákon má mnoho zvláštnych, vo svete nevídaných ustanovení a ich účelom je podľa mňa jediné. Aby sa zákon v praxi nevyužíval. Pre reputáciu ministerstva vnútra, ktoré tento zákon predkladalo, je to tá lepšia možnosť. Horšia totiž je, že podkladom pre tento zákon nebol žiadny už jestvujúci a úspešný zákon zo zahraničia. Ba čo viac, ani žiadna štúdia zaoberajúca sa problematikou whistleblowingu. Je tiež celkom dobre možné, že legislatívny odbor ministerstva žiadny zahraničný zákon o whistleblowingu ani nečítal. Nehovoriac o tom, že na Slovensku funfugujú spoločnosti, ktoré majú vlastný systém nahlasovania protispoločenskej činnosti už zavedený. Volkswagen, Siemens, Tatra Banka, Porsche... Ak zákonodarcovi radili, je možné, že radili málo. Priznám sa, že ako som tak počúvala zástupcov jednotlivých spoločností, ktoré majú vlastné „zodpovedné osoby“, mala som pocit, že robia všetko preto, aby sa protispoločenská činnosť udržala v tajnosti – na území spoločnosti a nešírila sa do sveta. Je to aj celkom logické pokiaľ nejde o trestné činy. Preto aj mnoho zahraničných právnych úprav priamo zakotvuje možnosť oznamovateľa beztrestne sa po splnení niekoľkých podmienok obrátiť na média.
Ak má niekto chuť sa tejto téme venovať, dávam do pozornosti rôzne typy právnych úprav whistleblowingu vo svete:
Spojené štaty americké (federálne zákony):
False Claims Act z roku 1863 – ochrana oznamovateľov, ktorí ohlasujú chybné/poruchové výrobky dodávané vláde USA (žaloba qui tam)
Whistleblower Protection Act z roku 1989 – ochrana federálnych a vládnych zamestnancov
Sarbanes – Oxley Act z roku 2002 – súkromný sektor
Clean Air Act, Energy Reorganisation Act
Kanada:
Public Servants Disclousure Act z roku 2007 (nahradil dovetdajší Treasury Board´s Policy on the Internal Disclosure of Information)
Veľká Británia:
Public Interest Disclosure Act z roku 1998
Juhoafrická republika:
The Protected Disclosures Act z roku 2000
Rumunsko:
Nemecko:
Nemá ucelenú úpravu, ochrana oznamovateľov je však v novele občianskeho zákonníka z roku 2008 § 612a BGB
P. S.: Samotný pojem oznamovateľ je pomerne nešťastne zvolený preklad anglického pojmu whistleblower. V našej spoločnosti je totiž akékoľvek oznamovanie o tretích osobách štátnej moci vnímané negatívne, čo je dané historickou skúsenosťou s udavačstvom.
