Keď grafický dizajnér Harvey Ross Ball vytvoril smajlíka, aby pozdvihol morálku zamestnancov v Štátnej vzájomnej životnej poisťovni dostal za návrh 45 dolárov (čo zodpovedá 430 dolárom v roku 2022). Kombináciou strohej jednoduchosti pravekej jaskynnej maľby s masovou kultúrnou príťažlivosťou pop-artu z polovice 20. storočia je smajlík jedným z najuniverzálnejšie rozpoznateľných symbolov na svete. Nápadne jednoduché zobrazenie ľudskej tváre, jedna z prvých vecí, ktoré sa ako deti učíme rozpoznať, je odvážne, jasné a úplne jednoznačné vo svojom zámere šíriť šťastie. Vyjadruje niečo neomylne ľudské, na čo inštinktívne reagujeme. Aj napriek tomu masívny a trvalý kultúrny vplyv, ktorý mal tento symbol v priebehu desaťročí, je stále prekvapením.
Aj keď obraz pána Balla takmer určite nebol prvým zobrazením usmievajúcej sa tváre, stal sa kanonickou verziou najmä vďaka tomu, že ani on, ani Štátna vzájomná životná poisťovňa sa nepokúsili o autorské práva. Spotrebiteľskú príťažlivosť smajlíka si uvedomili až v roku 1970 bratia Murray a Bernard Spain. Prevzali dizajn pána Balla a pridali slová „Have A Nice Day“ . Nové logo malo slúžiť na vyliečenie amerického post-vietnamského blues. Začali chrliť tovar v priemyselnom meradle a vytvorili tak jeden z najväčších výstrelkov desaťročia, pričom predali odhadom 50 miliónov odznakov a začlenili smajlíka ako ikonu mainstreamovej populárnej kultúry. Ikonografia populárnej kultúry je však vždy terčom podvracania a netrvalo dlho a umelci, ilustrátori a rodiaca sa punková scéna si dnes už všadeprítomného smajlíka vybrali a videli v jeho prázdnom, namyslenom výraze blaženosti niečo zlovestné a neúprimné.
V roku 1973 sa smajlík objavil na prebale albumu Psycho killer od Talking Heads, čo bolo v protiklade s účelom, kvôli ktorému bol smajlík navrhnutý.
Práve takúto mrzutosť a zlovestnosť dal svojej postavičke aj sochár Viktor Frešo, ktorý vytvoril prototyp večne ufrflaného človeka, ktorý by s kľudným svedomím mohol charakterizovať bežného Slováka. (najmúdrejší, nasratý a urazený na všetko) Človek s touto energiou pokazí náladu všade, kde sa objaví. Frešo ho nazval jednoducho pičus, alebo niemand.
Viktor Frešo je najväčším slovenským výtvarníkom, presnejšie najvyšším - meria 203 centimetrov. Umelecké gény mal po kom zdediť. Jeho starými otcami boli filmový Jánošík, režisér Paľo Bielik, a hudobný skladateľ, dirigent Tibor Frešo, Jeho otcom je líder legendárnej kapely Collegium Musicum Fedor Frešo. Na výtvarnej scéne je multižánrový Viktor Frešo známy ako provokatér. https://www.viktorfreso.com/
Podobnú tému spracovával aj sochár Franz Xaver Meserschmidt (1736, Wiesensteig – 1783, Bratislava), keď vytvoril svoju záhadnú sériu charakterových hláv. Svojou ranou tvorbou, prikláňajúcou sa už ku klasicizmu, zaujal aj viedenský cisársky dvor, pre ktorý vytvoril niekoľko portrétov. Jeho fanúšikom a objednávateľom bol taktiež Albert Saský, významný zberateľ umenia a zakladateľ galérie Albertina. No okrem oficiálnej tvorby mal aj svoju vlastnú tvorbu svojich portrétov vymodelovaných v rôznych grimasách. Po smrti F. X. Messerschmidta sa v jeho dome na Zuckermandli našlo šesťdesiatdeväť búst z rôznych materiálov. Dodnes sa presne nevie čo sochár svojimi portrétmi skúmal. Podľa jednej verzie chcel sochár takto zahnať diabla. Meserschmidt pravdepodobne trpel psychickou poruchou, s ktorou sa snažil takto vysporiadať. https://www.webumenia.sk/clanok/messerschmidtove-hlavy
Za polstoročie, odkedy bratia z ameriky prevzali firemnú ikonu a zmenili ju na kultúrny fenomén, smajlík nikdy úplne nevypadol z kolektívneho povedomia. Umelci a dizajnéri sú stále priťahovaní grafickou jednoduchosťou a ironickým potenciálom smajlíka, ako to ukazuje „Grin Reaper“, umelecké dielo z roku 2005 od Banksyho, v ktorom spod kapucne spektrálneho prejavu Smrti vykúka žltá usmievavá tvár.
Sám Smajlík, počas svojej 50 ročnej histórie dokázal vyjadriť už čokoľvek od neúprimnosti firemného pozdravu, cez úsmev šialeného vraha ( Na obale albumu Psycho Killer od Talking heads ) až po úsmev vyvolaný pilulkou, ktorá poháňala nelegálne večierky raveového hnutia. . Cesta popkultúrou mu dala toľko druhotného významu, že na jej pôvodný účel t.j. symbol šťastia s vrodenou silou rozjasniť náš deň sa pomaly zabudlo.
Skutočne, tento pôvodný účel – poskytnúť morálnu podporu v prostredí, kde to bolo veľmi potrebné – sa zdá byť relevantnejší než kedykoľvek predtým. Vyvoláva to otázku hlavne teraz, keď sme všetci uviaznutí vo svojich skupinách na sociálnych sieťach, kde môžeme byť svedkami, ako sa smajlík stal nebezpečným a vulgárnym vyjadrovacím prostriedkom, keď chcete zosmiešniť názor druhej skupiny. Namiesto zosmiešňovania diskusií druhých sociálnych skupín nám nová kolekcia japonskej módnej značky KAPITAL inšpirovaná smajlíkmi len pripomína, že máme pekný deň. Radi by sme si to mysleli; koniec koncov, je to niečo, čo by nás všetkých mohlo spájať. .
Japonci sa inšpirovali smajlíkom z Ameriky, Viktor Frešo našiel smajlíka naopak v Japonsku.
Mega Viki (feci) je veľký žiariaci balón so základnou kresbou očí a úst – sebavýsmešné a neúctivé dielo o umelcovom egu. Frešo to myslel ako svoj autoportrét a podobnosť s črtami jeho tváre.
Jednoduchá, grafická kresba očí a okrúhlych pier na svietiacom balóne pripomína tradičné japonské kokeshi bábiky.
Ich história siaha do polovice éry Edo, kedy sa stali obľúbenými darčekmi pre deti v severnom regióne Japonska (Tōhoku). Bábiky boli vyrobené z dreva a nakreslené ručne, ich hlava bola zväčšená vzhľadom na trup a na tvári boli malé pery a oči označené dvoma ťahmi. Kokeshi symbolizoval mladosť, dievčenskú krásu a nevinnosť detstva; mali svojim majiteľom priniesť šťastie a božskú ochranu a často sa dávali pri príležitosti narodenia dieťaťa. Tieto bábiky sú stále obľúbeným prvkom japonskej kultúry s rojmi fanúšikov a zberateľov po celom svete.
