Písal sa 28 máj 1811, práve začalo svitať… Na bratislavskom hradnom kopci sa začínal deň, ako každý iný. „Bývalo zvykom, a to nielen v kasárňach, na jar staré slamené madrace z postelí spáliť a nahradiť novými, izby vyzametať, steny izieb a fasády domov vybieliť vápnom. Upratovanie v zámockej kasárni Schlosskaserne určili v roku 1811 na 28. mája. Prepotené, premočené a otravným hmyzom zamorené slamníky vraj vojaci vyniesli na dvory a zapálili.
Horí, horí, kráľovský zámok horí! rozliehalo sa Podhradím a celým mestom v utorok tesne pred svitaním. Požiar vypukol na viacerých miestach paláca, čoskoro zachvátil strechu a celá obrovská budova bola zrazu v plameňoch. Nedostatočné vybavenie, malé a nevýkonné striekačky či krátke hadice, ale pravdepodobne aj hektická organizácia hasenia spôsobili, že sa oheň nedarilo dostať pod kontrolu a prenikol aj do vnútra paláca. „Silný vietor rozšíril požiar na Podhradie a ešte aj tretí deň Hrad a domy obyvateľov Podhradia stále horeli,“ referoval neskôr Pressburger Zeitung. Škodu vyčíslili na 2 milióny guldenov, v ohni zahynulo 9 ľudí, niekoľko bolo nezvestných a 77 rodín zostalo bez prístrešia. Veľká časť pýchy nášho hlavného mesta vtedy doslova ľahla popolom. Okrem hlavného paláca zhorel aj nový palác, ľudovo prezývaný Tereziánium, prepychový zámok, ktorý vznikol pri poslednej prestavbe, nariadenej v roku 1760 Máriou Teréziou.
Modernizácia Bratislavského hradu za Márie Terézie a prístavba Nového paláca tzv Tereziána.
Cisárovná rozhodla zmeniť goticko-renesančný charakter Hradu tak, aby sa mohol využiť ako obývateľné sídlo, pre arcivojvodu Alberta Tešínskeho a Máriu Kristínu. Prestavba zasiahla celý areál, vyrástli v ňom nové budovy, urobili sa parkové úpravy. Zmenilo sa aj priečelie hradného paláca a dostalo vzhľad pravidelnej súmernej fasády. Pôvodné gotické architektonické prvky jednoducho obmurovali.
Počas tejto prestavby bola možno zamurovaná aj miestnosť, ktorá jediná prežila budúci ničivý požiar.
Renesančný arkier Bratislavského hradu ukrýva záhadnú miestnosť
Objavili ju náhodne v roku 1959 počas prvej obnovy hradu. Bola to jediná miestnosť, ktorá prežila aj ničivý požiar, pretože bola zamurovaná.
Nádych tajuplnosti dodáva tomuto čarovnému miestu to, že stále presne nevieme, aká bola jeho funkcia. Väčšina odborníkov sa prikláňa k názoru, že je to bolo oratórium, čiže oddelená modlitebňa pre panovníka, ktoré bolo súčasťou renesančného arkiera (izba vyčnievajúca z fasády) Má to však jeden háčik, asi je dosť nepravdepodobné, aby strop súkromnej kaplnky uhorských kráľov zdobili akty. A tu je ich hneď niekoľko. Nahé postavy sa na plafóne miestnosti len tak hemžia v scénach z antickej mytológie spolu s rastlinnými a zvieracími motívmi. Sú tu farbami hýriace vtáky, ryby, raky, mušle, kraby či lastúry. .Nedá sa preto vylúčiť, že miestnosť mohla slúžiť inému účelu , napríklad stredoveká kúpeľňa, resp. akási miestnosť na hygienu. Nájdu sa aj znalci, ktorí uvažujú o miestnosti určenej na hodovanie, hýrenie a bujarú zábavu členov kráľovskej rodiny, Sem by sa takéto odvážne motívy hodili oveľa viac, na to je však primalá. Či už majú pravdu jedni alebo druhí, všetci sa zhodujú v tom, že je to dôkaz vysokej výtvarnej a umelecko-historickej hodnoty južného krídla hradného paláca, ktoré teraz slúži na štátnu reprezentáciu SR. Takéto fresky a štuky sú na Slovensku unikátom. Je to majstrovská ukážka pôvodnej neskororenesančnej tvorby a vrcholné dielo tohto druhu severne od Álp. Autormi sú špičkoví talianski majstri z oblasti Benátok, ktorých si pri renesančnej prestavbe hradu v polovici 16. storočia najali Habsburgovci. Asi o 70 rokov neskôr však funkcia priestoru zanikla a pôvodná výzdoba už zrejme aj vyšla z módy. Arkier preto pri prestavbe nahradili oknom a zvyšky unikátnych renesančných fresiek a štúk jednoducho zamurovali. Na 300 rokov tak tento umelecký skvost zmizol do zabudnutia. Až v 20. storočí sa ukázalo, akým šťastím to bolo pre jeho záchranu. Zamurované maľby boli totiž dokonale chránené pri následných stavebných úpravách paláca. Neublížili im ani plamene obrovského požiaru na hrade pred 200 rokmi. Takto "zakonzervované" dokonca prečkali aj 150 rokov, kedy bol hrad ruinou. Objavili ich až v roku 1959 počas prvej obnovy hradu a neskôr boli aj zreštaurované. Pri poslednej komplexnej rekonštrukcii hradného paláca sa zrealizovala náročná reštaurátorská obnova zachovaných častí a prehodnotili sa staršie reštaurátorské a stavebné zásahy.
Poďme však späť k Albertovi Tešínskemu.
Roku 1765 zomrel uhorský palatín gróf Lajos Batthyány, uhorský aristokrat, ktorý svoj post získal tradične, a síce na základe voľby uhorského snemu. Po jeho smrti vymenovala cisárovná Mária Terézia za uhorského miestodržiteľa a zároveň hlavného uhorského kapitána mladého princa Alberta, ktorí bol nielen cisárovniným chránencom, ale aj budúcim manželom obľúbenej cisárovninej dcéry Márie Kristíny. Po svadbe, ktorej veľkolepé oslavy sa konali v apríli roku 1766 v Schlosshofe, sa vojvoda Albert a arcivojvodkyňa Mária Kristína presťahovali do Bratislavy (Pressburg), kráľovského a korunovačného mesta, sídla snemu a centrálnych uhorských úradov. Rezidenčným sídlom nového miestodržiteľa sa stal bratislavský hrad – jedna z najstarších a najvýznamnejších pevností Uhorska. Plány a prvé práce na adaptácii hradnej architektúry na obytný palác sa síce uskutočnili ešte pred Albertovým vymenovaním, avšak komplexná prestavba hradu na elegantné dvorské sídlo bola vo svojom základe realizovaná až neskôr, a síce v šesťdesiatych rokoch 18. storočia. Jej súčasťou bola v rokoch 1767 – 1769 i výstavba novej budovy, neskôr nazývanej Tereziánum, ktoré bolo pristavané k východnej časti hradu a v spolupráci s arcivojvodom Albertom ho projektoval Franz Anton Hillebrandt (1719 – 1797) Kým priestory starého hradu mali plniť predovšetkým oficiálnu reprezentačnú funkciu, Tereziánum bolo vyhradené pre obytné priestory, a to tak cisárovnej ako aj dynastického páru. Významnému postaveniu hradu ako miestodržiteľského sídla zodpovedalo aj jeho luxusné interiérové zariadenie. Bolo z veľkej časti darom cisárovnej dcére Márii Kristíne, včítane početného súboru obrazov, pochádzajúceho z habsburských umeleckých zbierok.
Vojvoda Albert Sasko-Tešínsky (1738 – 1822) patril medzi významných stredoeurópskych ‘mužov vkusu’ tohto obdobia . Jeho pozoruhodná zbierka grafiky, sformovaná v druhej polovici 18. a na začiatku 19. storočia, sa stala základom svetoznámej viedenskej Albertiny a Albert sám sa radí k významným európskym zberateľom 18. storočia ( Do svojej smrti v roku 1822 vojvoda kúpil približne 200 000 výtlačkov, 14 000 kresieb a približne 25 000 kníh ). Začiatky Albertovho intenzívnejšieho záujmu o umenie a zberateľstvo sa spájajú práve s jeho pobytom v Bratislave (v tej dobe Pressburg) v rokoch 1766 – 1780 a súvisia do veľkej miery s vojvodovým hlbokým záujmom o myšlienky francúzskych osvietencov a idey slobodomurárstva.
Albert počas svojho bratislavského miestodržiteľského obdobia veľa cestoval. Vďaka jeho memoárom sme pomerne podrobne informovaní o tom, ktoré miesta navštívil a čo bolo v popredí jeho záujmu. Na konci roka 1775 sa miestodržiteľský pár vybral na svoju Grand Tour po Taliansku, kedy navštívili Rím, Neapol, Turín a Benátky. Z Albertových zápiskov vyplýva, že vojvodovu pozornosť pútala nielen historická architektúra, ale aj umelecké zbierky, predovšetkým umelecké diela z obdobia antiky.
Miestodržiteľský pár si z Talianska nepochybne priniesol celý rad umeleckých diel, a to nielen z Ríma, ale pravdepodobne aj z Neapola a Lombardie. Zoznam týchto umeleckých predmetov však nepoznáme. O aké diela sa konkrétne jednalo, možno iba predpokladať, pričom základným oporným bodom zostávajú známe inventáre bratislavského hradu a súveké opisy jeho interiérov. Kľúčovú úlohu pritom zohrávajú cestovateľské zápisky Gottfrieda von Rotenstein, ktorý okolo roku 1780 bratislavský hrad osobne navštívil a viaceré jeho miestnosti detailne popísal. Súčasťou Rotensteinových záznamov je aj pomerne podrobný opis hradnej knižnice. : ‘Knižnica bola početná a vyberaná, nachádzajú sa tam najvzácnejšie medirytiny, ktoré dostal vojvoda ako dar čiastočne zo Saska, Francúzska, Neapolu a Ríma, čiastočne si sám zadovážil na svojej talianskej ceste. Na skriniach na knihy stoja najpozoruhodnejšie modely sôch z alabastru, ktoré sa čiastočne nachádzajú v Ríme a Florencii, čiastočne v Herkulaneu, medzi nimi stoja veľmi pekné vázy. Predsieň knižnice má na podstavcoch na stenách veľký počet etruských váz pomiešaných s bustami. Autorom časti alabastrových sôch bol možno aj sochár Franz Xaver Meserschmidt, ktorý mal svoj ateliér v podhradí (Zuckermandli) a ktorý pre arcivojvodu urobil aj zopár portrétov.
V priestoroch obnoveného bratislavského hradu sa okrem knižnice spájala s osobou vojvodu Alberta Sasko-Tešínskeho ešte jedna miestnosť – bol ňou vojvodov pracovný kabinet s obrazmi, situovaný na treťom poschodí nového paláca, neskoršieho Tereziána. Na rozdiel od knižnice sa kabinet nachádzal v tej časti hradu, ktorá bola vyhradená privátnym priestorom cisára, cisárovnej a miestodržiteľského páru. V tomto prípade nám Rotenstein popis miestnosti nezanechal. Zo zachovaných hradných inventárov však vieme, že sa tu nachádzala kolekcia štyridsiatich troch obrazov, zväčša komorného ‘kabinetného’ formátu. Albertov kabinet bol prepojený s veľkou obrazovou galériou umiestnenou na prvom poschodí starého hradu. Bratislavské zbierky Alberta Tešínskeho sa stali základom jeho rozsiahleho umeleckého dedičstva, pre ktoré dal neskôr postaviť múzeum Albertina.
4. júla 1780 zomrel miestodržiteľ rakúskeho Nizozemska princ Karol Lotrinský a 29. novembra toho istého roku aj Mária Terézia. Pre Alberta a Máriu Kristínu tieto udalosti znamenali zásadnú zmenu v ich živote. V zmysle svadobnej zmluvy z roku 1766 mali totiž v súlade s prianím cisárovnej zaujať uvoľnený miestodržiteľský post. Albert a Kristína sa s Bratislavou rozlúčili na začiatku roku 1781 a už 10. júla tohto roku sa konalo ich privítanie v Bruseli.
Politický význam Hradu i Bratislavy ako bývalého korunovačného mesta po smrti Márie Terézie rýchlo upadal. Ústredné uhorské úrady premiestnil do Budína alebo do Viedne. Tam nechal previezť aj korunovačné klenoty z Korunnej veže, kde ležali od roku 1712. Nasledovali ich umelecké zbierky, hodnotnejšie zariadenie a nábytok.
Pressburg – Prešporok sa stával provinčným mestom s 30-tisíc obyvateľmi, medzi ktorými prevládali Nemci. V roku 1784 umiestnili do opusteného Hradu Generálny seminár, ktorý pripravoval budúcich kňazov. Pre zaujímavosť, bol medzi nimi aj Anton Bernolák, spoluzakladateľ spisovnej slovenčiny. architekt Josef Tallherr vypracoval r. 1784 plány prestavby či úpravy. Veľké sály rozdelili priečkami na menšie posluchárne. Do bývalej jazdiarne sa zmestili až dve. Množstvo miestností premenili na spoločné spálne, kde spalo až dvadsať študentov. Z iných sa stali pracovne profesorov, študovne, knižnice. Okrem už jestvujúcich kaplniek vznikli priestory na rozjímanie.
Rokokové interiéry z obdobia okolo roku 1760 sa na triedy kňazského seminára nehodili. Vzácne vyrezávané obloženie stien demontovali a odviezli do Viedne, rovnako ako obsah knižnice a zbierku starožitností. Niektoré obrazy a časť nábytku sa dostali aj do novej rezidencie na Budínskom hrade. Podľa nejasnej zmienky v literatúre použili časť obloženia stien z bratislavského paláca vo viedenskom Hofburgu ako dekoráciu miestností súkromného bytu Jozefa II. Čo sa z paláca odniesť nedalo, bola pozlátená rokoková štuková dekorácia stien a plafónov. Pravdepodobne ju len zatreli bielou farbou.
O šesť rokov neskôr však Generálny seminár zrušili a na Hrade zostal iba seminár ostrihomskej diecézy. Ale aj ten v roku 1802 preložili do Trnavy. Po jeho odchode nasťahovali do Hradu vojenskú posádku. Už to samo osebe znamenalo definitívny koniec „kráľovského zámku“
Hrad zostal i po požiari naďalej v správe c. k. armády. Vojenský erár ako-tak udržiaval zachované budovy na severnej i južnej strane areálu, najmä tie, čo sa nachádzali pri hradbovom múre. Boli z nich totiž kasárne. Obďaleč vznikli rôzne násypy a delostrelecké pozície.
Ostatné časti Hradu sa čoraz viac menili na rozvaliny, hlodal ich zub času. Okrem neho však hrad rozoberali kus po kuse šikovní obyvatelia mesta. Mnohé nové domy v Podhradí vznikli vraj práve z tohto materiálu. Tak zmizlo z povrchu zeme napríklad Tereziánum, po ktorom ešte pred rekonštrukciou ostali stopy na východnom priečelí hradného paláca.
Po 1 svetovej vojne sa začali ozývať zo stránok viacerých slovenských aj českých novín a časopisov hlasy volajúce po záchrane Hradu. Veľkú iniciatívu vyvinul najmä Janko Alexy, vtedy mladý akademický maliar, ako aj už skúsený architekt Dušan Jurkovič, v tom čase prednosta Vládneho komisariátu na ochranu pamiatok. Dušan Jurkovič navrhoval umiestniť do areálu hradu Právnickú a Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. Celé hradné nádvorie malo dostať monumentálny ráz viacerými novostavbami, citlivo zakomponovanými do historického prostredia. Hlavný palác mienil Jurkovič zastrešiť a vnútorné miestnosti využiť na činnosť študentských spolkov alebo pre potreby Univerzitnej knižnice. Nič z toho sa nerealizovalo.
V roku 1931 priniesla slovenská tlač alarmujúce články s titulkami Bratislavskému hradu hrozí zrútenie. Padali ďalšie vnútorné obvodové múry Hradu a vo vonkajších sa začali objavovať nebezpečné trhliny.
Po rozpade prvej ČSR sa zdalo, že Slovenský štát nedovolí Hradu ďalej pustnúť. A naozaj, v roku 1941 sa konala medzinárodná architektonická súťaž na výstavbu slovenských vysokých škôl v priestoroch hradného návršia a v Podhradí. Vyhodnotili ju v prvom štvrťroku 1942 a výsledky veru mnohých šokovali.
Podľa víťazného projektu odmeneného II. cenou sa mal totiž Hrad – zbúrať. Autori, bratia Ernesto a Attilio La Padula z Ríma, navrhovali namiesto hradného paláca postaviť inú dominantu mesta. Vojna však zmarila aj tieto plány.
Prechod frontu o tri roky neskôr mohol znamenať pre Hrad úplnú skazu. Jeho hradby sa totiž stali súčasťou nemeckej „bratislavskej pevnosti“, ktorá mala zastaviť ofenzívu vojsk maršala Rodiona Malinovského. Skupina vojakov Wehrmachtu sa zakopala na hradnom návrší a pri ústupe vraj mala príkaz Hrad vyhodiť do vzduchu.
Hrad prežil, ale v akej podobe! V jeseni 1945 sa zrútila celá južná stena severného krídla paláca – 24 kubických metrov.
Kasárne na hradnom návrší krátko predtým zrušili a pamiatku sprístupnili verejnosti. Starší rodení Bratislavčania spomínajú, že na rozpadávajúce sa torzo Hradu si v detstve postupne zvykli a že neskôr im pripadalo dokonca romantické. Často navštevovali hradné nádvorie, najmä po tom, čo sa tam zriadil amfiteáter. Hlavný palác sa však musel uzavrieť. Jeho stav nezaručoval návštevníkom bezpečnosť.
.Hrad vyhorel v roku 1811. Po 140 rokoch rôznych pokusov o záchranu tejto významnej pamiatky sa prvý krát začalo reálne uvažovať nad jej rekonštrukciou v roku 1953. Vtedy spisovateľ a maliar Janko Alex spolu s Alfrédom Pifflom a Dušanom Martinčekom iniciovali myšlienku a aj vytvorili samotný projekt obnovy hradu. Hrad sa najprv rekonštruoval brigádnicky a až do roku 1960 sa nevedelo na čo by mohli v budúcnosti priestory hradu slúžiť. Pôvodne sa uvažovalo, že hrad bude slúžiť SĽUKU a až v roku 1958 bolo rozhodnuté, že v ňom bude sídliť Slovenské Národné Múzeum.
Boj o budúcu podobu zrekonštruovaného hradu
Slovenské Národné múzeum malo požiadavku, aby sa pod strechou umiestnili jej depozity. Otázka zastrešenia , alebo nezastrešenia sa stala zásadnou. V ateliéri priamo na hrade prebehla búrlivá debata 39 odborníkov, či ponechať hradu doterajšiu siluetu ako 150 ročný vyhoretý symbol, alebo jej prinavrátiť dôstojnosť umocnenú historickou napodobeninou. Kvôli tomuto konfliktu stavebný podnik Stavoindustria dokonca hrozil odchodom zo stavby. V roku 1959 sa nakoniec presadila sedlová strecha z nehorľavej betónovej konštrukcie, pokrytá historizujúcou škridlou.
Práce na rekonštrukcii bratislavskej dominanty trvali takmer 15 rokov, až do roku 1968. Hrad zrekonštruovaný do podoby z tereziánskeho obdobia sa napokon stal národnou kultúrnou pamiatkou. V jeho priestoroch boli inštalované expozície Slovenského národného múzea a zároveň sa niektoré časti začali využívať ako reprezentačné priestory Slovenskej národnej rady
Pri poslednej rekonštrukcii boli odstránené modernistické fasády na nádvorí, dobudovala sa baroková záhrada z čias Márie Terézie a hrad získal novú, ale historicky správnu bielu fasádu. (pri budovaní záhrady sa našli keltsko rímske pamiatky, ktoré dokladajú existenciu antickej akropoly na hradnom návrší)
Bratislavský hrad počas svojej histórie vyhorel viac krát, aj pod severnou hradbou bolo nájdené z uhoľnatené drevené opevnenie.
V severovýchodnej časti areálu sa pod dnes stojacimi stavbami objavili veľmi dobre zachované úseky zhorenej a zuhoľnatenej konštrukcie hradby. Dendrochronologické datovanie naznačuje, že stromy na stavbu boli stínané najmä v dvadsiatych a na začiatku tridsiatych rokov jedenásteho storočia. Doteraz sme zatiaľ vedeli, že juhozápadná časť hradieb s kamennou čelnou stenou bola zásadne prebudovaná na začiatku jedenásteho storočia v čase vládnutia Štefana I., ale technológiou skôr charakteristickou pre uhorského súpera – poľské knieža Boleslava Chrabrého, aktuálne skúmaná hradba v severnej časti je až zo záveru vlády Štefana I. Tieto údaje umožňujú viaceré hypotetické interpretácie. Je možné, že hrad obsadili vojská Boleslava Chrabrého násilím alebo na základe politickej dohody. Zároveň je pravdepodobné, že tu mohla časť „poľských staviteľov“ ostať aj po roku 1018. Nové informácie môžu pomôcť pri riešení dlhodobého odborného sporu historikov o to, či Vojenský tábor Boleslava Chrabrého na začiatku jedenásteho storočia siahal až po Dunaj alebo nie.
Počas tejto poslednej časti výskumu Bratislavského hradu bola nájdená aj záhadná kostra.
Záhadná kostra s putami na nohách hodená v hradnej ľadovej jame.
ľadové jamy (predchodca dnešných chladničiek) boli murované, alebo vysekané diery do skaly, ktoré sa napĺňali ľadom, potom slúžili na uchovávanie potravín. V tejto na bratislavskom hrade však bola nájdená kostra so spútanými nohami, príčinu takejto potupnej smrti sa teraz snažia vyriešiť pracovníci archeologického ústavu.
Arcivojvoda Albert bol stúpencom slobodomurárov a šíriteľom osvietenstva, veril, že aj jeho zbierka umenia môže zmeniť ľudí k lepšiemu, pritom možno niekedy stál aj na mieste, pod ktorým bol pochovaný tento úbožiak, hodený ako zver na dne kamennej jamy so železami na nohách. Osvietenstvo bolo filozofický smer, kultúrne hnutie, životný postoj a dejinné obdobie s cieľom nahradiť názory opierajúce sa o náboženskú a politickú autoritu názormi, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu. Paradoxne dnes keď sme už dosiahli ideály osvietenstva v podobe občianskej spoločnosti sa dobrovoľne utiekame k politickým autoritám, ktoré chcú občiansku slobodu cenzurovať.
texty a obrazové prílohy som vyskladal z nasledujúcich zdrojov : Staromestské noviny, Bratislavský hrad skyscrapercity, https://dejum.sav.sk/docs/mag/ARS_2012_1.pdf , https://mck.technicalmuseum.cz/wp-content/uploads/2022/10/10_Samuel.pdf , https://www.wachal.cz/reference/rekonstrukce-objektu-v-arealu-bratislavskeho-hradu/
