Pomenovanie národ, sa objavil v osemnástom storočí, keď Johann Gottfried Herder, nemecký filozof, pomáhal rozvíjať myšlienku národného štátu. V tom čase prebehla priemyselná revolúcia, ktorá viedla k vzniku priemyselnej spoločnosti. Tieto zmeny prispeli k nárastu národného povedomia v Európe:
Industrializácia bola sprevádzaná urbanizáciou, čo prispelo k ústupu tradičných vidieckych spoločenstiev. Keďže mesto neviedlo k vytvoreniu komunít dedinského typu, apelovanie na národ ako na komunitu kompenzovalo túto stratu. V priemyselnej spoločnosti nastala aj zmena identít. Jedinci sa prestali vnímať ako roľníci alebo aristokrati, ale začali sa vnímať ako členovia národa. To bolo sprevádzané myšlienkou bratstva, najmä po francúzskej revolúcii. Vývoj vzdelávania prispel k šíreniu národných jazykov, ktorý bol sprevádzaný rozvojom symbolickej kultúry spojenej s týmito jazykmi. Rozvoj sekularizácie tiež oslabil pocit spolupatričnosti k identite náboženstva, denominácie identity s národnosťou.
Národ (latinsky natio) je spoločenstvo ľudí, ktorí sú navzájom spojení spoločným jazykom, spoločnou históriou a spoločným miestom, domovinou, kde sa narodili, prípadne kde sa narodili ich rodičia.
Rozlišuje sa tak najmä medzi politickým a etnickým národom. Za etnický národ sú považovaní všetci ľudia, ktorí hovoria rovnakým jazykom, zdieľajú rovnakú históriu a kultúru. Politický národ stojí na občianstve - za príslušníkov národa sú považovaní všetci ľudia, ktorí sú sústredení v štáte, sú jeho občanmi a majú oprávnenie zúčastňovať sa politiky a uplatňovať svoju suverenitu.
Náš národ vznikol v 19. storočí ako iné národy. Ten pojem znamenal sa voči niekomu sa vymedziť, čo malo logiku vo svojej dobe, ale má ju aj dnes ? Načo je nám dobré, že sme národ? A sme ním vôbec? Nie sme náhodou dva národy v jednom štáte? Jeden čo uprednostňuje vodcovský princíp a príslušnosť k etniku a spolieha sa na vládu, ktorá má zabezpečiť chod štátu a druhý národ, čo preferuje občiansky princíp, kde vystupujeme ako občania slovenskej národnosti, ktorý sa sami podieľajú na zlepšovaní štátu ( to sú tie všetky občianske združenia, na ktoré súčasná koalícia nadáva)
Môžu sa tieto dva národy, tieto dva rozdielne svetonázory niekde prelínať?
V individuálnej rovine je národná identita zvláštna forma komunity, v ktorej sa ľudia cítia byť vzájomne zviazaní. Dôvody vzájomnej spolupatričnosti sú nasledovné – hovoria rovnakým jazykom, majú vzťah k určitému teritóriu, majú spoločnú históriu, rovnako interpretujú chvíle, kedy národ, ku ktorému sa radí, zlyhal či naopak uspel, udržujú rovnaké zvyky. (táto rovina sa najlepšie ilustruje na Slovákoch žijúcich dlhodobo v zahraničí, kde sa prirodzene vzájomne stretávajú , spoločne stolujú typické slovenské jedlá, prípadne spoločne navštevujú slovenské kultúrne podujatia , alebo majstrovstvá sveta a fandia našim hráčom) V zahraničí sa prirodzene vytvárajú slovenské, ale aj zmiešané slovanské komunity.
Absencia vlasti v nás prebúdza prirodzené čisté vlastenectvo bez nenávisti. Slováci žijúci v zahraničí sú zároveň najväčší voliči liberálov (národa založeného na občianskom princípe)
Komunity Slovákov v zahraničí by mali byť možno inšpiráciou aj pre Slovákov žijúcich v domovine. Aj keď máme rozličný pohľad na význam a uplatňovanie slova národ, vždy nás bude spájať naša spoločná kultúra.
„Myslím si, že demokracia bez národného štátu je nemysliteľná. Je totiž založená na slobodnej a intenzívnej komunikácii, a tá je nemožná bez tej zvláštnej väzby, ktorá spája navzájom ľudí hovoriaci tým istým jazykom. Národ je spoločenstvo prirodzenej reči a ja zatiaľ nepoznám žiadnu inú prirodzenú reč ako rôzne národné jazyky. Len v spoločenstve prirodzenej reči je možná tá komunikácia, na ktorej stojí demokracia a ktorej symbolom je slobodná literatúra: komunikácia nekontrolovateľná, neplánovateľná a nemanažovateľná.
Preto je zarážajúce, že súčasná koalícia, ktorá si hovorí národná, vyhlasuje novinárom vojnu, pretože keď zanikne sloboda písania, zanikne aj národ.
