Počas socializmu sme s túžbou pozerali na západ. Všetko zo zahraničia sa nám zdalo krajšie, farebnejšie a kvalitnejšie. Oblečenie, autá alebo aj obyčajné obaly na potravinách vyzerali perfektne. Pamätám sa ako sme ako deti chodili na inchebu brať zahraničnè katalógy iba kvôli voňavèmu papieru a kvalitným obrázkom. Celé naše mestá aj oblečenie ľudí pôsobili oproti západu šedo a nudne. Najhoršie však bolo, že bolo zakázanè slobodne ísť na výlet do zahraničia. Potom konečne komunizmus a jeho nezmyselná železná opona skončili. Nežná revolúcia v roku 1989 však nepriniesla iba pozitívne spoločenské zmeny. Na jednej strane sme získali slobodu, možnosť cestovať, voliť, či podnikať. Zároveň sa však stalo to, čo si asi nikto z ľudí mrznúcich na námestiach neprial. Státisíce našich spoluobčanov prišlo o dôstojnosť. Ich životná úroveň prudko klesla, čo poznačilo aj ich najbližších. Hovoríme o robotníkoch a robotníčkach, družstevníkoch a družstevníčkach, predávačoch a predávačkách. Jednoducho o "ľuďoch práce".
Žijeme v najbohatšej časti sveta v čase veľkého technologického pokroku a zdanlivej prosperity, z ktorej ale neťažíme zďaleka všetci. Mnoho ľudí pracuje do úmoru, sú nútení chodiť do práce chorí, robiť nútené nadčasy, nemajú dobré zmluvy.
Radi si nahovárame, že Slovensko je úspešným príbehom. Nie je a nebude, kým to tak nebudeme cítiť VŠETCI bez ohľadu na to, či pochádzame z Bratislavy alebo Medzilaboriec. Bez ohľadu na to, či sme vysokopostavení manažéri alebo ľudia z fabrík. Bez ohľadu na to, či sme sa narodili so svetlejšou alebo tmavšou farbou pleti.
O tom, že máme na Slovensku ukazovatele ako produktivita práce alebo podiel miezd na HDP porovnatelné ako západná Európa, sa môžeme baviť donekonečna. Takéto údaje nám odhaľujú iba časť reality. Ked sa pozrieme na situáciu priamo v domácnostiach cez údaje EU-SILC 2017 (zisťovanie o príjmoch a životných podmienkach domácností), ako to vyzerá v „typickej“ 4-člennej slovenskej domácnosti (2 dospelí a 2 deti), kde obaja dospelí sú zamestnaní na plný pracovný úväzok, zistíme, že približne 40 % takýchto domácností má pracovný príjem (v súčte za oboch pracujúcich) nižší ako 1500 EUR mesačne (v čistom vyjadrení cez 1200 EUR mesačne).
Je prirodzené, že zamestnávatelia chcú tlačiť na znižovanie miezd a naopak, zamestnanci na ich zvyšovanie.
Nezabúdajme však, že jedna skupina bez tej druhej existovať nemôže. Možno je už načase začať hľadať rezervy, ktoré na Slovensku máme – aby sme dokázali zvyšovať mzdy zamestnancov bez toho, aby sme poškodili zamestnávateľov. Myslím, že kauzy, ktoré počas posledných rokov prehrmeli Slovenskom, poukazujú na skutočnosť, že veľká časť prostriedkov z celého systému akosi stále uniká k „vyvoleným“ jednotlivcom a skupinkám. Kedy sa to konečne zmení?
Keď si majú ľudia vážiť demokraciu tak zamestnanec pracujúci na plný pracovný úväzok nemôže byť ohrozený rizikom chudoby.
Sloboda, blahobyt a demokracia nemôžu existovať bez rešpektovania ľudskej dôstojnosti. Predstava, že za prácu dostávame defakto iba jedlo a bývanie a nedokážeme si nič ušetriť je vlastná totalitným režimom, ale aj technokratom a oligarchom, ktorí čoraz viac dávajú najavo, že im je demokracia na príťaž. Fico a Pellegrini hovoria, že Slovensko potrebuje pokoj, ja si myslím, že slovensko potrebuje dôstojnosť, aby sa z nás nestali zvieratá. Dnes vďaka slobode môžeme cestovať, ale kvôli nízkym príjmom a nadčasom si to veľa ľudí nemôžne dovoliť. Stali sme sa pracujúcou chudobou.
Aj to je jeden z problémov, s ktorými sa OZ Pracujúca chudoba snaží bojovať. https://www.pracujucachudoba.sk/kto-sme
