Kde je dům holubí?
https://m.youtube.com/watch?v=K7-Apk3tcjE
Keď sa nad Bratislavou týčila ruina Bratislavskèho hradu bolo to ideálne hniezdisko holuba domáceho. Rozpadajúce sa múry boli nebezpečné pre človeka, čo bolo ideálne pre holuby. Mohli tu nerušene vysedieť svoje mlàďatá. Hradná ruina im poskytovala ochranu a blízkosť mesta z trhoviskami a smetnými košmi dostatok potravy.
Holub domáci je skrotená forma holuba divého. Bol chovaný pre mäso, ako druh zábavy a športu alebo pre poštové účely.
Neskôr holub domáci zdivel a začal obývať veľké mestá hlavne staré centrá, kde hniezdi na historických stavbách a kostoloch. Žije vo veľkých kŕdľoch a je považovaný za škodcu. Svojim trusom znečisťuje budovy a prenáša choroby.
Mimo miest hniezdil na skalnom brale hradu Devín, na skalnatej časti Sandbergu a neúspešne snažil zahniezdiť na hrebeni Nízkych Tatier v roku 1986.
Bratislavský hrad bol pred rekonštrukciou ozajstný holubí dům. Kam sa však podelo dievča, ktoré hrad vrátilo na mapu sveta?
A ta dívka kde spí?
Bratislavský hrad dala do dnešnej barokovej podoby prestavať Mária Therézia. Keď ju korunovali za cisárovnú mala iba 24 rokov. . K mestu mala srdečný vzťah a jej doba vlády je považovaná za zlaté obdobie Bratislavy. vďaka nej sa mesto stalo centrom uhorskej časti Habsburskej monarchie. Bratislava sa počas jej 40-ročného vládnutia zaradila medzi významné mestá vtedajšej Európy
Vždyť to ví, že jsem chtěl pro ni žít. ( život a krv za našu královnú)
Sotva sa Mária Terézia ujala vlády nad habsburskými územiami, čo bolo 20. októbra 1740, už v polovici novembra pruský král od nej žiadal , aby sa vzdala časti Sliezska. Nechcela sa vzdať. Prepukli boje. Fridrich sa zmocnil takmer celého Sliezska a ešte sa spojil s Francúzskom a so Španielskom v bitke o rakúske dedičstvo.
Kráľovná hľadala záchranu v Uhorsku. Aj ju tam našla. Do Trónnej siene Bratislavského hradu zvolala na 11. septembra 1741 uhorské stavy. Postavila sa pred nich zúfalá žena so slzami v očiach a s dieťaťom na rukách. Apelovala na statočnosť šľachticov a rytierov, na ich stáročnú cnosť ochraňovať slabé ženy a matky.
Povedala, že jedna z nich práve teraz pred nimi stojí. Nehovorila dlho a keď skončila, poslanci povyskakovali, tasili šable a volali: „Život a krv za našu kráľovnú! Zomrieme za našu kráľovnú!“
Vlídná dívka jim házela hrách ( Mária Terézia bola reformátorka)
Mávání perutí víří prach ( vďaka povinému školstvu mohlo započať národné uvedomenie)
Ptáci krouží a neznají strach ( začal sa národooslobodzovací boj)
Měl jsem rád starý dům, jeho práh ( rozpadom Rakúsko uhorskej monarchie vzniká československo)
Mária Terézia bola reformátorka, jej politika spadá do obdobia osvietenstva. Zaviedla povinnú školskú dochádzku a vďaka tereziánskemu urbáru ( vzťah poddaného a pána sa stal verejnoprávny) defakto prispela k zrušeniu nevolníctva.
V Bratislave jej bol odhalený pamätník, ktorý však nemal dlhú životnosť.
Sme Holubičia povaha ?
Napriek faktu, že Mária Terézia myslela aj na pospolitý ľud a vďaka vzdelaniu, ktoré podporovala započala defakto národné uvedomenie. Slováci jej vďaku neopetovali a jej krásne jazdecké súsošie po rozpade Monarchie zdemolovali. Odrazené hlavy panovníčky a dvoch šlachticov na zemi fackovali, kopali a znetvorili kladivami.
Takto demoláciu pomníka opísal očitý svedok sochár Riegele:
26. októbra 1921, v stredu popoludní o 2. hodine som išiel do svojho ateliéru. Prechádzajúc po Poľovníckom rade, k tamojšej fasáde Reduty bol opretý jeden veľký hasičský rebrík. Hore stál jeden človek v civilnom oblečení a jedným kladivom obil zo štítu tamojší štukatérsky vyhotovený erb a uhorskú korunu. Zhromaždilo sa tu niekoľko ľudí a prizerali sa udalostiam. Neprisudzoval som tejto veci zvláštnejší význam, myslel som si, že sa deje na základe úradného príkazu.
Večer idúc domov, som sa o pol šiestej opäť dostal k Redute a uvidel som vlniaci sa dav ľudí. Pri Hummelovom pamätníku mi plačúc išla naproti moja manželka a hovorila o tom, že teraz zváľajú pomník Márie Terézie, hlava ženy sediacej na koni a hlavy dvoch vedľajších postáv sú už odrazené. Trasúc sa strachom a vzrušením sme prišli k soche a tu som na vlastné oči videl to, čomu som nechcel uveriť: na podstavci stáli 5 – 6 chlapi vo vojenskej rovnošate, veľkými a ťažkými kladivami ako pomätení udierali na mramorové sochy, ktorým už chýbali hlavy, ruky a ostatné voľné časti. Námestie bolo naplnené davom ľudí, bolo tu mnoho vojakov, policajtov, dôstojníkov a pod. V podstate prevládalo ticho, len tu a tam sa ozval pritakajúci povzbudivý rev vtedy, keď spadol väčší kus. Hrozne, strašlivo sa ozývali údery kladív na tlmene osvetlenom námestí. Vyšli sme hore do nášho bytu, lebo nás bolelo srdce a nemohli sme sa na to všetko pozerať. Takto to pokračovalo až do neskorej noci.
V nasledujúci deň popoludní a večer pokračovali v búraní. Výsledok bol ten, že dve vedľajšie figúry večer spadli z podstavca...
V nasledujúci deň, 28. októbra, v tejto „pracovnej činnosti“ nastala pauza.
29. októbra popoludní opäť prišli, aby dokončili svoje dielo. Nechcel som sa na tú ozrutnosť pozerať, celý rozochvený som išiel hore do svojho bytu. Večer o 10. hodine som sa tupo otriasol: strhli postavu koňa, ktorá sa skladala z dvoch častí. Druhý deň som sa dopočul, že pred koňa zapriahli oceľovými lanami nákladné auto. Pri dvoch vedľajších figurínach to bolo úspešné, v prípade koňa pravdaže nie. Oceľové laná sa opakovane roztrhli a raz sa auto dokonca vzpriamene zháčilo. Napokon sa to predsa len podarilo a odmenou za „veľký počin“ bol potlesk a krik. Celé búranie sa uskutočnilo za prítomnosti polície.
V priebehu novembra vedenie mesta poverilo kamenára Mahra, aby trosky pamätníka Márie Terézie odpratal a do vydania ďalších pokynov ich uložil na svojom kamenárskom nádvorí . Celé, veľké kusy ako predná a zadná časť koňa, bolo nutné navŕtať a rozštiepiť na viaceré kusy, aby sa mohli odviezť vo voze, no podľa ľudovej legendy časť súsošia skončila na dne Dunaja.
Rovnaký osud ako malo jazdecké súsošie cisárovnej Márie Terézie, postihol aj rockového speváka Šelingera, ktorý sa preslávil hitom Dúm holubí. Šelinger rovnako ako časti súsošia Márie Terézie skončili v Dunaji.
Pred 43 rokmi navštívil Bratislavu spevák Jiří Schelinger. Ubytoval sa v Hoteli Devín. V Bratislave mal izbu rezervovanú do nedele, kedy sa chcel vrátiť do Prahy. Lenže sa mu pokazilo auto, tak sa rozhodol na Slovensku počkať kvôli oprave.. V osudný deň vyrazil do ulíc Starého mesta. Do hotela sa však nevrátil a záhadne zmizol.
Neskôr bolo v Dunaji nájdené telo, ktoré sa však nedalo dostatočne identifikovať pretože bolo v rozklade.
Skok z bratislavského mosta do Dunaja ukončil 13. apríla 1981, životnú dráhu bigbeatovej legendy Jiřího Schelingera. Tak znie oficiálna správa o smrti vtedy tridsaťročného speváka.
Zabil sa skokom z mosta do Dunaja, alebo nájdené telo nebolo jeho?
V nedeľu večer vyrazil do reštaurácie U Františkánov, kde strávil večer s dvojicou mužov po tom, čo ho jeho predchádzajúca spoločnosť opustila. O tom, čo sa presne dialo, existujú iba dohady. Podľa najčastejšie spomínanej verzie sa po odchode z vinárne pridal k trojici akýsi Marian Husák, ktorý pracoval v Slovnafte a bol známy ako „skokan do Dunaja“. Práve o Husákovi sa neskôr hojne špekulovalo ako o najatom vrahovi, ktorý mal Schelingera odstrániť na príkaz vtedajšieho režimu. Husák mal údajne alkoholom a marihuanou posilneného rockera vyhecovať na skok zo Starého mosta cez Dunaj.
Skočili nakoniec obaja. Lenže zatiaľ čo Husáka našla následne polícia vo vode pri bóji, Schelinger zmizol.
7. mája vyplavila rieka na Žitný ostrov pri Šamoríne telo, ktoré objavili rybári. Schelingerovej manželke Jitke vraj ukázala polícia len jednu fotografiu spevákovej hlavy spočívajúcu na zemi, z boku. Žena však na základe tejto snímky potvrdila, že ide o jej muža. K priamej identifikácii však nikdy nedošlo, čo vo finále vyvolalo rôzne divoké teórie.
Otázniky zostali aj po rozpade socializmu. „Pitevnú správu rodina získala až po revolúcii. A v tej kopa vecí nesúhlasí. Dĺžka tela líšiaca sa o päť centimetrov, nezväčšené krčné mandle, ktoré tam ale neboli, pretože ich mal brat vybratý od desiatich rokov, farba očí úplne odlišná,“ spomína brat Milan Schelinger. Šuškalo sa, že Schelingera vtedajšia ŠtB nechala zlikvidovať, pretože sa nehodil do vysnívaného profilu chrabrého socialistického umelca. Mnohí však verili, že spevák svoju smrť iba fingoval a po zmiznutí žil spokojne ďalej, len pod inou identitou.
Bolo by pekné, keby to tak bolo. Lenže je pravdou, že o niečo neskôr, konkrétne v roku 2016, sa do rúk Milana Schelingera dostala tajná zložka, o ktorej skartácii mu kedysi hovoril bývalý federálny minister vnútra Ján Langoš (†59). Nielen, že zničená nakoniec nebola, ale bratovi muzikanta niekto tento spis poslal anonymne. „Bol tam výsluch všetkých ľudí, ktorí tu nehodu nahlásili, pitevná správa, fotky z miesta činu, brat na pitevnom stole.
„Ako sa dostal do vody, to sa už nikdy nedozvieme. Ale že je to on, už vieme – mal klíčky (od vyššie spomínaného nepojazdného auta, v džínsoch pri sebe,“
Jiří Schelinger provokoval tak svojim zjavom a hlasom, ako aj politickými postojmi. Kvôli tomu nedokončil ani učenie na inštalatéra. V roku 1968 počas ivázie bol zadržaný kvôli šíreniu politických plagátov hlásajúcich „okupanti ťahajte“, „Moskva 2000 km“ alebo „Rusáci a údený najlepší sú studený“
Mária Terézia rovnako ako Šelinger boli milovaní aj nenávidení. Isté je, že do histórie československa sa zapísali navždy zlatými písmenami.
Bratislavský holubí dům bol nakoniec zrekonštruovaný do podoby jeho najväčšej slávy.
Stále však máme dlh voči cisárovnej, ktorá Bratislavu vrátila na mapu vtedajšieho sveta.
Dlhujeme jej dôstojný pamätník. Zmenšenú kópiu pôvodného pomníka môžete nájsť na promenáde pri novom zuckermandli.
