Posledné video Oskara Rózsu, ktorý išiel navštíviť Londýnske väzenie stíhaného extrémistu Bombica, odkial sa doslova vyhráža svojim kolegom a fanúšikom, mi pripomína dielo od Francesca Goyu: Saturnus požierajúci svoje dieťa.
Saturnus je grécky mýtus o Titanovi Cronovi, ktorý v obave, že by ho zvrhlo jedno z jeho detí zjedol každé z nich hneď po narodení.
Goyov Saturnus je jednou zo 14 malieb, ktoré nemali byť nikdy publikované, boli namalované na steny jeho bytu. Krajne ponuré motívy reflektujú ako autorov strach zo šialenstva, tak jeho pochmúrny náhľad na ľudstvo vyvolaný vojnou Napoleona proti Španielsku, ako aj inkvizičnými procesmi cirkvi.
Počas pandémie korony možno postihla Rózsu podobná depresia, akú mal Goya. Následná intelektuálna a ľudská izolácia ho doviedla k svojským, výrazne expresívnym názorom, bez ohľadu na dôsledky. Jeho politické názory už zatieňujú jeho talent hudobníka. Vo videu sa v podstate vyhráža svojmu doterajšiemu liberálnemu publiku projektu Hrana. S projektom Hrana sa zúčastnil aj na liberálnom festivale Pohoda 2012. V Brezovského piesni "Niekde zvoní hrana" je refrén: Poď do môjho sveta u mňa vládne slnko peace. Toto hlboko kontrastuje s výrokom Rózsu: Táto hymna nieje pre vás, je pre úplne inú skupinu ľudí a vám ostatným sa kráti čas, tak zalezte do svojich dier. Duševné rozpoloženie autora je extrémnou manifestáciou rastúceho neporozumenia a odcudzenia slovenskej spoločnosti.
Novú hymnu (jeho dieťa), ktorá sa ešte len pripravuje, v podstate už na začiatku odcudzuje na spoločenský neúspech. Nech bude akokoľvek dobrá, poznačil ju svojim arogantným výrokom, že je iba pre časť Slovákov a nám ostatným sa už kráti čas. V histórii boli umelci , ktorí spolupracovali aj s extrémnymi diktatúrami, màlokedy sa však vyhrážali. Mlčať je totiž zlato.
