Vyza veľká ( Huso huso), alebo ľudovo Beluga
Ešte ani nie tak dávno najcennejšou korisťou dunajských rybárov bola vyza, ktorá patrí do rodiny jeseterových rýb. Ikra belugy, čiže vyzy, je aj v súčasnosti najdrahšou na svete, kilogram stojí 10 000 dolárov. Pred storočiami bola hojnosť rýb v Dunaji legendárna. Hovorí sa, že keď dakto ponoril vedro do rieky, od množstva rýb sa do vedra ledva dostala voda. Stredoveké záznamy uvádzajú, že v máji vyzy hromadne ťahali z Čierneho mora do ramien Dunaja, aby sa tu rozmnožovali. Poznáme opisy toho, aké obrovské vyzy chytili na Žitnom ostrove, hoci aj štyristo kilové. V stredoveku boli všade pozorovacie stanice a rybári si navzájom signalizovali: priprav sa, tu je vyza! A kým vyzy k nám dorazili, rybári si už usilovne pripravovali svoje „bezodné“ prútené koše, aby pomocou nich chytali tieto obrovské ryby. Takýto kôš na chytanie vyzy nazývali „vejsze“. Na dne vody ho upevnili do bahna a keď doň vyza vplávala, viac sa z neho už nedostala, lebo sa podobal na labyrint.
– Vyza je obrovský jeseter, ktorý pláva smerom hore, žije aj sto rokov a narastie na jeden a pol metráka – dozvedáme sa od etnografa Józsefa Liszku (Komárno). – Jeho lov bol dôležitý celé storočia, a na základe dostupných údajov nemyslíme len na rybolov ale aj na lov, keď na vyzy strieľali kanónmi. Následne ich dovážali do Viedne na kočoch do výsekov, a tiež do Budína, lebo ich mäso sa považovalo za aristokratické jedlo, aj ich ikra bola mimoriadne hodnotná.
Je rozšírená v povodiach Čierneho a Kaspického mora. V minulosti boli vyzy aj v Jadranskom mori (do 70. rokov 20. storočia) a v Azovskom mori, ale intenzívny rybolov a priehrady populácie vyhladili
Na hranici Rumunska a Srbska v roku 1972 vybudovali hydroelektráreň Železné vráta a tým sa aj ukončil lov vyzy. Kaňon Železné vráta je jediným miestom Karpatskej kotliny, kde rieka vyteká do mora. V tomto mieste je Dunaj najužší 120 metrov a má hĺbku neuveriteľných 80 metrov, čím sa radí k najhlbším riekam na svete.
Najprv sa pokúšali pomôcť vyzám vybudovaním rybovodov, ale jeseter nezvykne skákať ako losos, preto sa ledva našlo zopár jedincov, ktoré sa dostali na miesto rozmnožovania.
Odvtedy sú rybári na Žitnom ostrove smutní, lebo v Dunaji nie je „veľká ryba“.
Posledné záznamy a následné vyhynutie vyzy na slovenskom úseku Dunaja možno datovať do roku 1925 resp. 1926. Neskôr bola vyza spozorovaná pri obci Sap v roku 1957. Na území Slovenska je zákonom chránená.
Dunaj bol vždy nepokojnou riekou. Pod Bratislavou sa dokonca častokrát menil aj jej hlavný tok, to je aj dôvod prečo sa Bratislava vyvíjala iba na jednom brehu, petržalská strana bola neustále zaplavovaná.
Prvé hrádze proti častým povodniam, ktoré sužovali obyvateľstvo, nariadila vystavať už panovníčka Mária Terézia. V roku 1773 umožnili vznik prvého verejného parku v strednej Európe v podobe, ako ho v podstate poznáme dnes (Sad Janka Kráľa).
Aj stavbu prvého stáleho mosta v Prešporku v roku 1891 umožnila regulácia hlavného toku Dunaja a spevnenie jeho brehov v rokoch 1870 až 1890. Reguláciou Dunaja sa zaoberal významný staviteľ Enea Grazioso Lanfranconi.
Taliansky staviteľ Lanfranconi, ktorý pôsobil aj v Bratislave (Pozsony), sa narodil 20. mája 1850 v Lombardii v Taliansku. Bol tiež zakladajúcim členom Uhorskej historickej spoločnosti. Jeho rodičia sa natrvalo usadili v Bratislave a sem po ukončení štúdií na milánskej polytechnike prišiel aj on. Lanfranconi, považovaný za vynikajúceho odborníka na vodné diela, vypracoval návrh na reguláciu Dunaja, aby mesto ochránil pred povodňami. Lanfranconi vlastnil aj devínske kameňolomy. V jednom vystaval lanovku a nechal si ju patentovať. Okrem toho bol majiteľom kamenárskeho podniku, ktorý na objednávku mesta spevnil dunajské brehy.
Vynikajúci taliansky odborník na vodné diela vypracoval návrh na reguláciu Dunaja, aby mesto nielen ochránil pred povodňami, ale umožnil perspektívnu lodnú dopravu. Za vlastné peniaze zmeral a zmapoval rieku od Bratislavy po Orsovu v Rumunsku a vyhotovil hydrografickú mapu. Podľa svojho spisu O vodných cestách strednej Európy a o dôležitosti toku Dunaja s osobitným zreteľom na úsek medzi Devínom a Gönyü zrealizoval svoj plán. V rokoch 1880 až 1881 vypracoval projekt na úpravu bratislavského úseku Dunaja. Aj po jeho predčasnom úmrtí v roku 1895 sa v regulácii veľrieky pokračovalo.
Lanfranconi zreguloval 80 km toku medzi Devínom a Gönyü, skrátil ho o 15 km. Dal nový tvar Dunaju aj priamo v Bratislave, lebo vytvoril základ dnešného nábrežia. Brehy rieky zarovnal a obložil kameňom.
Reguláciou sa malo dosiahnuť sprieplavnenie Dunaja. Pôvodný zámer vytvoriť plavebnú dráhu hlbokú dva metre sa nepodaril, povodne neprestali. Dunaj sa zúžil, tok vymieľal dno v Bratislave, o kus nižšie v ramenách sa štrk ukladal a dno sa zvýšilo. Vyžadovalo si to stále stavebné zásahy. V rieke sa vytvárali štrkové lavice, brody a úžiny, ktoré ohrozovali plavbu. Bagre nestačili, preto sa plavebná dráha upravovala kamennými výhonmi.
Na ľavom brehu Dunaja povyše mesta mal Enea Grazioso Lanfranconi vilu a rozľahlý park. Na jeho pozemku bol neskôr vystavaný vysokoškolský internát, ktorý je teraz súčasťou objektu Fakulty telesnej výchovy a športu UK. Neďaleko sa ponad Dunaj klenie diaľničný moderný most, pomenovaný jeho menom, slávnostne otvorený v roku 1992 . Enea Grazioso Lanfranconi zomrel 9. marca 1895 v Bratislave.
Regulácia Dunaja pokračovala aj po jeho smrti. Počas svetových vojen sa narušili niektoré úseky starších stavieb, pre úspory sa nerobili väčšie úpravy hrádzí, výsledkom bola katastrofa v roku 1954, keď cez pretrhnutú hrádzu vnikla voda do vnútrozemia a narobila obrovské miliardové škody. Hladina európskeho veľtoku dosiahla vtedy rekordnú výšku 984 centimetrov. V rokoch 1955 až 1965 sa dunajské hrádze rekonštruovali v dĺžke asi 200 km.
Ochranu pred záplavami predstavuje v súčasnosti Vodné dielo Gabčíkovo (VDG), ktoré bolo uvedené do prevádzky v roku 1992. V roku 2011 hlavné mesto Bratislava dobudovalo novú protipovodňovú ochranu, ktorá má byť pripravená na tisícročnú vodu.
Pomník na reguláciu Dunaja
Žulový hranolový pomník v strede s nápisovou tabuľou, na bokoch ukončený pylónmi. Postavený bol realizátormi regulácie toku Dunaja v roku 1896. Nápisová tabuľa je zo salzburského mramoru a nesie nápis v maďarčine, ktorý znie: Cez bránu túto nepriateľ často napádal Maďarov hoc trvale zvíťaziť nad nimi ani raz nedokázal. Pred kultúrou západu sa však táto cesta tisíc rokov neuzavrela. A aby sa ešte bezpečnejšou stala, národ maďarský zreguloval Dunaj. Nech ho prozreteľnosť stále požehnáva.
Nevýhodou regulácie Dunaja a výstavby elektrárne Gabčíkovo, bolo odseknutie jeho prirodzených ramien, kde sa chodili rozmnožovať ryby a kde bol raj pre vodné vtáky. Vďaka spolupráci Bratislavského ochranárskeho združenia a Vodohospodárskej výstavby, vznikol unikátny projekt navrátenia Veľkolélského ramena k Dunaju, ktoré pomaly zaniklo.
https://spravy.rtvs.sk/2022/06/velkolelske-rameno-pri-komarne-ma-znovu-otvorene-dva-vtoky/
https://www.youtube.com/watch?v=sOkvT6L5feY
Veľké ryby východu sa k nám už žiaľ Bohu nedostanú, Doma máme však vlastné veľké ryby, obľubujúce mútne vody vedľajších prúdov. Na tieto ryby neplatí žiaden zákaz a dokážu prekĺznuť každou sieťou, otázka je či nám nepotopia celé Slovensko.
