Je asi črtou ľudskej povahy, že si niektoré veci začneme vážiť, až keď nám miznú pred očami, ako Jurský Šúr. Koľko ľudí o ňom ani nevie? Pritom je to skvost, akých je už v Európe málo. Len pár kilometrov od nášho hlavného mesta pri obci Svätý Jur leží národná prírodná rezervácia Šúr, ktorú milovníci tejto oblasti volajú aj Bratislavská tajga.
Barinato-slatinný jelšový les s rašeliniskom a riedky dubovo-brestový les nazývaný Panónsky háj svojím vzhľadom skutočne pripomínajú tajgu. Rozkladajú sa na ploche 370 hektárov a v niektorých častiach roka sa tam nedá zísť z chodníka, lebo by ste sa zaborili do podmáčaných porastov. Hoci časť rezervácie bola zaradená do zoznamu území európskeho významu, táto významná mokraď už šesťdesiat rokov čaká na stupeň ochrany, aký by si zaslúžila.
https://www.facebook.com/NPRSUR/photos
Obrovská výstavba domov v Čiernej Vode, časti obce Chorvátsky Grob, sa dnes na niektorých miestach takmer dotýka chráneného územia. Obyvatelia bežne vidia bociany čierne, po záhradách im skáču skokany hnedé a na chodníkoch medzi domami možno zazrieť salamandru škvrnitú, mnohí prišelci z mesta však zrejme neboli na intenzívnu blízkosť prírody pripravení. „Krátko po tom, ako sme sa nasťahovali, sme za domom na tráve objavili korytnačku. Na internete sme našli, že v Šúri žijú aj korytnačky močiarne. Poobdivovali sme ju, uložili do škatule a chceli odniesť späť do Šúra. Našťastie, o pár minút naši susedia, s ktorými sme sa len zoznamovali, prišli s tým, že im zmizla korytnačka. V Šúri by asi neprežila,“ smeje sa jedna z obyvateliek nových domov.
Šúr je pamiatkou na mladšie štvrtohory. Vznikol pred vyše 10-tisíc rokmi, keď sa popri východných svahoch Malých Karpát vytvorila rozsiahla priehlbina. Tú zaplnila voda a v plytkom jazere sa potom hromadili usadeniny, piesok a štrk. Odumierajúce rastliny klesali na dno, kde vytvárali rašelinisko.
Ak máme veriť starým opisom, šúrske močariny nikdy nevysychali a rašelina bola na niektorých miestach hrubá až dva metre. Mĺkvy kraj s vlastnou mikroklímou, sfarbený do zelena, kam nebolo radno chodiť pešo ani na koni. Bahno bolo hlboké a pôda pod nohami vratká. Ako v skutočnom močiari.
„Za pokojného parného letného dňa, keď je vnútrajšok lesa naplnený ťažkou korenistou vôňou z prehriatej stojacej vody, v ktorej sa rozkladajú zvyšky rastlín a opadaného lístia, a keď všade okolo znie monotónna pieseň hromady krvilačných komárov, máme dokonalý dojem, že sme niekde v tropickom pralese, blízko rovníka,“ vystihol atmosféru Šúra ešte v roku 1951 český ornitológ František Balát. Ako to potom muselo vyzerať dávnejšie, keď Matej Bel o Šúre hovoril ako o „prešporskom jazere“?
https://www.youtube.com/watch?v=in-VCAa5vj8&t=359s
Mokrade alebo úroda?
Od začiatku 20. storočia zaniklo až 64 percent svetových mokradí. Podobný osud mal postihnúť aj Šúr. Už od 18. storočia sa ľudia snažili získať viac pôdy pre vinohrady a tamojší les vytínali. Na kyslej pôde sa však vinohradom nedarilo, a tak to skúsili s poľnohospodárstvom. V roku 1896 tadiaľ vykopali odvodňovací kanál, no aj ten sa postupne zaniesol usadeninami, takže hladina vody opäť stúpla.
V roku 1929 naplánovali takmer úplnú likvidáciu Šúra, našťastie prišla hospodárska kríza a na projekt neboli peniaze. Boj o vzácnu lokalitu pokračoval i za Slovenského štátu. Keď sa jej pár vzdelancov zastalo, vypočuli si kritiku, že „Slovensko potrebuje chlieb, a nie rojisko komárov“. V rokoch 1941 až 1943 napokon vykopali veľký Šúrsky kanál, rozsiahly 17 kilometrov dlhý odvodňovací kanál v úseku od Pezinka až po ústie do Malého Dunaja pri Zálesí ktorý odviedol vody z pritekajúcich potokov. Kopali ho Židia na nútených prácach, ktorí neskôr skončili v koncentračných táboroch, preto ho dodnes volajú Židovský kanál. Pri obci Ivanka pri Dunaji nájdete na túto udalosť pamätník.
Zo Šúra zostalo len torzo. Šúr v tom čase takmer úplne vyschol a sužovali ho požiare. „Jeden z nich bol tak obrovský, že oblasť, ktorú zasiahol, sa dodnes volá Spálenisko,“ V roku 1952 sa podarilo dosiahnuť, že ho spolu so susedným Panónskym hájom vyhlásili za prírodnú rezerváciu, z utŕžených rán sa však ťažko spamätával.
Židovský kanál sa tak okrem etnickej tragédie, nepriamo stal aj symbolom Holokaustu prírody.
Mokrade alebo výstavba?
Žiaľ devastácia pokračuje i v súčasnosti nekontrolovanou výstavbou. „Úplne zlyhali štátne orgány, ktoré majú na starosti územnú reguláciu. Výstavba nespĺňa základné nároky na ochranu prírody. Zasahuje až do tesnej blízkosti prírodnej rezervácie. A na stole sú pritom ďalšie stavebné zámery, ktoré by chceli pokračovať až na hranicu chráneného územia. To je dnes vlastne už zo všetkých strán obkľúčené výstavbou,“
Na štastie sú medzi nami nadšenci z Bratislavskeho Ochranárskeho Združenia (BROZ), ktorí bojujú za záchranu tejto cennej lokality. BROZ sú tím profesionálnych ochranárov. Riešia environmentálne problémy, predovšetkým v oblasti Podunajska obnovujeme mokrade a riečne ramená, lužné lesy, lúky a pasienky. Usilujú sa tiež o podporu tradičných, prírode-blízkych foriem hospodárenia ako je pasenie dobytka, kosenie trstiny či orez hlavových vŕb.
Len ľudia, ktorí poznajú krásy a hodnoty svojho prírodného prostredia, môžu mať motiváciu si ho chrániť. Nielen pre celospoločenské ciele alebo budúce generácie, ale v prvom rade sami pre seba.
https://www.youtube.com/watch?v=p-9JMv5wEIM&t=11s
Zdroj:
texty Blogu boli citované z článkov:
https://cestovanie.pravda.sk/cestovny-ruch/clanok/520010-jursky-sur-tajomny-svet-mokradi/
https://zivot.pluska.sk/soubiznis/hladajte-zivot-pralese-ktory-ukryval-lietadlo
