Celý svoj život lietam z jedného miesta na druhé a sledujem, čo všetko sa mení. Skutočne sa mením ja ? Viete, dosť často sa mi stalo, že priatelia povedali, ty si sa zmenil. A pritom som stále taký istý. Nikdy som nemenil svoju tvár. Teda takto, svoju tvár som menil ale tu nejde o to čo je vidieť ale o to, čo sa nachádza vo vnútri. Nikoho nezaujímalo čo sa skrýva za tým, že som sa *vraj* zmenil. Stačilo to len povedať a už vás nikto akokeby nepoznal. Chyba nastala v tom, že človek sa sám od seba nikdy nezmení. Každý deň sme ovplyvňovaní mnohými ľuďmi okolo. Myslíte, že nás nemení ich správanie? Že si nevšimneme ak sa nám niečo na nich nepáči ? Presne to vyhľadávame. Hlavne sa zameriavame na tie zlé, vyčnievajúce, vlastnosti. Preto niekto obyčajný, teda neskutočne neuveriteľný, ako to o mne tvrdí dievča, o ktorom je tento príbeh, si z tých vlastností nič nerobí. Už dlhšiu dobu sa venujem pozorovaniu ľudí a viem, kto je aký po krátkom skúmaní.
Baby a ja to vždy bol kolotoč plný zaujímavých debát takpovediac o ničom. Záujem by bol ale bohužiaľ mám ťa rada ako kamaráta. To pozná každý chalan. Povedal by som že aj baby ale neviem či sa to stáva aj naopak. No čo na to povedať. Rečí ako koza bobkov a nič z toho. Tak si hľadám ďalšiu. Výzor štýlu, že radšej na mňa ani nepozerajte. S tým už nič nenarobím. Takto to bolo kedysi. Odvtedy som na sebe tvrdo makal. Dnes vyzerám inak ako vtedy. Teraz si môžem dovoliť požmurkovať po okolitých slečnách a mať dobrý pocit z toho, že sa chytajú. Nanešťastie s nimi nič nechcem mať. Len skúšam, či moja zmena zaberá. Ako dobre viete, každý povie že na kráse nezáleží. Nedajte sa vysmiať. Záleží, záležalo a aj bude záležať. Je veľa ľudí, ktorí sú krásny vo vnútri. Taký som aj ja. No ale ako dokážeš babe, že tvoje vnútro za niečo stojí ? Blbé rečičky o tom aký si nestačia. A tak začal môj príbeh
Pamätáš na ten večer? Vonku mrzlo a my dvaja sme sa hriali navzájom. Celý čas som provokoval a triasol som sa zimou. Dali sme súboj , zasadila si prvý úder. Mne sa zapáčil, tak sme si vymenili zopár rán. Zima nás netrápila. Povedal by som, že to bol úlet ale kedže lietať neviem tak verím tomu, čo sa vtedy stalo. Pocit, o ktorom sme ešte dlho po tom rozprávali. Zažil som veľa podobných situácií ale podobný pocit ešte nenastal. Viem, že to čo som spravil nebola chyba. Pomyslím si, ja hlupák som sa trepal v najväčšej zime za možným najväčším teplom. Netušil som čo ma stretne. Ale išiel som. A keby si ma nepresvedčila aby som zavolal domov, tak by som asi zrmzol cestou. Možno by ma hriala spomienka na ten večer. Chcem ale aby to, čo sme si sľúbilo sa aj naplnilo.
Láska nieje jednoduchá ale ten večer vo mne zmenil pohľad na ňu. Opäť počúvať slová *budeš len môj, sľubujem* je neskutočné. Je to síce trošku zložité, o čom nechcem hovoriť ale ide o princíp. Niesom človek, ktorí si lásku vybojuje slzami a prosbami návratu. Som človek, ktorý ukáže aký je vo vnútri. Ľudia sa zo mňa smiali pre to, že som svoje pocity skrýval za texty, ktoré píšem a za hudbu, ktorú robím. Bola plná toho, čo som prežil a čo prežívam. Neváhal som ani sekundu a všetko jej poslal. Každú moju spomienku a celý svoj život. Prijala ho a ja stále čakám kedy sa nebudem musieť skrývať za svoje city a budem môcť povedať celému svetu, že ju milujem.