Už nehovoriac o našich vládnych politických stranách, ktoré dnes nevedia zostaviť štátny rozpočet a konsolidovať podľa plánu verejné financie, no legitímne zvyšovanie príjmov cez progresívne dane sú pre nich nedotknuteľné tabu. A možno aj preto som bol po vyhlásení jedného z najbohatších ľudí amerického miliardára Warrena Buffetta v pokušení vysloviť vetu: Áno, nech platia bohatí. Keď som však hlbšie rozmýšľal nad ochotou najbohatších ľudí zaplatiť o niečo viac než doteraz, nemohol som sa ubrániť predstave, že sa pod tlakom snažia získať akýsi mediálny a verejný odpustok. A akokoľvek môže veta, nech platia bohatí, znieť ľúbivo, uvedomil som si zradnosť takého jednostranného apelu, dokonca jeho škodlivosť. Je to totiž nielen zjednodušenie problémov našej konzumnej spoločnosti, ktorá sa ocitla v hlbokej kríze. Je to aj hľadanie nepriateľa alebo ak chcete, aj hádzanie kolektívnej viny na všetkých bohatých ľudí. A taký pohľad nikdy nemôže viesť k dobrému riešeniu.
Vášne, strach a hnev ľudí sú dnes už aj bez toho dostatočne veľké. Aby bolo jasné, som zástancom progresívnych daní, čiže zjednodušene povedané toho, aby lepšie zarábajúci prispievali väčším pomerom. A oporou mi nie je len holý fakt, že väčšina ekonomík v EÚ má zavedenú určitú formu progresívnej dane, ale najmä to, že štáty s najvyšším daňovým zaťažením ako sú Švédsko či Dánsko dosahujú dlhodobo vynikajúce výsledky v konkurencieschopnosti a technologickej úrovni a aj v oblasti ľudského rozvoja. U nás sa však neustále udržiava mýtus, že našu konkurencieschopnosť a rast zaručuje rovná daň. Najmä pravica tvrdí, že rovná daň dokáže priam vytvárať pracovné miesta a odvoláva sa na nedávnu minulosť. Ak však niečo pomohlo v určitom čase znižovať nezamestnanosť a zvyšovať výkon ekonomiky, boli to predovšetkým veľké zahraničné investície, ktoré k nám prišli z dvoch základných dôvodov: pretože sme sa stali členmi EÚ a súčasne sme mali výhodu lacnej pracovnej sily. Navyše dnes, v čase krízy a hľadania ciest ako zvýšiť príjmy štátu, tak aby sme mohli aj konsolidovať financie a mať aj prostriedky na ďalší rozvoj, sa trvanie na rovnej dani, stáva brzdou našej ekonomiky a v konečnom dôsledku aj životnej úrovne. Ak dnes teda zaznievajú, najmä zo sveta, výzvy bohatých, že chcú platiť viac a to by znamenalo v našom prípade dotknúť sa posvätnej rovnej dane, mali by sme dospieť k takejto zmene cez pochopenie a cez prijatie filozofie kooperujúcej, súdržnej a solidárnej spoločnosti, v ktorej je progresívne prispievanie samozrejmé a nie je zdôvodnené ani hľadaním nepriateľa ani odpustkom.
Hľadanie vinníkov a nátlak na nich môže byť krátkodobo politicky výhodné a účinné, no som hlboko presvedčený, že pre spoločnosť je lepšou cestou pochopenie vzájomnej výhodnosti solidárneho daňového systému, v ktorom platia dane väčším dielom tí, ktorí majú viac a často naozaj svojou zásluhou, šikovnosťou a poctivou prácou. Pretože prispejú veľkou mierou na rozvoj, stabilitu a sociálny zmier v tej spoločnosti, ktorej sú súčasťou. Prispejú teda aj na svoj lepší život, pokiaľ ho nechcú prežiť len za múrmi svojich vilových štvrtí. Východiskom z krízy a cestou k lepšie fungujúcej a prosperujúcej spoločnosti je teda pochopenie nutnosti pomáhať si a nie obviňovanie sa, že jedni chcú chrániť chamtivých boháčov a druhí chcú úspešných ľudí trestať vyššími daňami. Skutočným trestom pre nás všetkých je totiž armáda nezamestnaných, zlé školstvo, krachujúce zdravotníctvo, pracujúca chudoba, rastúca chorobnosť aj zločinnosť a nefungujúci štát.
Skúsme to pochopiť a dohodnime sa na rozumnej miere daňovej progresivity, na tom, že bohatí majú v rozumnej miere prispievať viac, lebo napokon aj oni na tom získajú. Tým najväčším ziskom je totiž spoločnosť, kde aj podpriemerne zarábajúci môže žiť dôstojne a boháč sa nebojí chodiť po ulici.
