Ale ani ostatné pláže nezaostávajú za tou Afroditinou. Nájdete tu piesočné i kamenisté, s pozvoľným vstupom do mora a teplučkou vodou.
Na jednej z najživších pláži v Agia Nape – Nissi beach je uprostred malý ostrovček, ku ktorému sa dá prebrodiť v asi po kolená hlbokej vode. A zo skaly na ostrove sa turisti i miestni borci hádžu do azúrovomodých vĺn.
Pobrežné skaly sú zvetrané a v puklinách sa usádza soľ.
Pri Larnake (a nielen tam) sa nachádza aj slané jazero. Teda, v zimnom období je to jazero, teraz to bola len obrovská slaná plocha. Ale chodiť sa po nej nedá, predsa len tam ostala nejaká tá voda a tak sme sa trošku ďalej od brehov začínali zabárať.
Okrem toho v Larnake majú kostol svätého Lazara, ktorý sme hľadali blúdiac uličkami mesta. Milujem jednosmerky... A uzávierky ulíc v hlavnej turistickej sezóne... Zjavne to nie je len slovenská špecialita.
Ale keby nebolo toho blúdenia, nevideli by sme mladíka, ktorý postával vedľa záchodovej misy postavenej uprostred cesty. Neviem, o čo mu šlo, ale pohľad to bol úžasný. Škoda, že sme si ho neodfotili.
Na Cypre sa nachádza aj množstvo antických pamiatok a rímske mozaiky. Tieto sú z mesta Kurion na pobreží Stredozemného mora.
Pozor, ešte stále sa tu pracuje...
Na jeden deň vyrážame aj do hlavného mesta – Lefkosie. Alebo Nikózie. Podľa toho, v ktorej časti sa nachádzate. Mesto je od čias tureckej invázie v roku 1974 rozdelené. Rovnako ako celý ostrov.
Prichádzame po diaľnici z pobrežia. Rovno pred nami, na kopci za mestom, svieti obrovská severocyperská vlajka. Taká menšia provokácia.
Mesto samotné je plné kontrastov. Okrem hlavnej ulice s obchodmi známych značiek tu môžete nájsť aj polorozpadnuté domčeky, staré autá a v úzkych uličkách starého mesta množstvo stolárskych dielničiek. Nové časti, ktoré vyrástli za hradbami, už majú moderný charakter. Ale to staré, zanedbané, sa mi akosi páči viac.
Megalománia sa nezaprie – „menšia“ socha pred arcibiskupským palácom.
Potulovaním sa úzkymi uličkami sa dostávame aj k hraničnej línii. Spomedzi domov miestami presvitá ostnatý drôt a všade sú tabuľky upozorňujúce na zákaz fotografovania.
Hranica sa dá bez problémov prekročiť na konci hlavnej nákupnej ulice. Dokonca na slovenský občiansky preukaz. Gréci hodia rýchly pohľad na doklady, pri tureckom okienku si nás zapíšu do počítača a vyplníme vízový formulár. Teda... formulár... na papierik s troma kolonkami napíšeme meno, číslo pasu a národnosť. A dostaneme červenú pečiatku. Nie do pasu, iba na ten kúsok papiera nazývaný vízum Tureckej severocyperskej republiky. Už len pár krokov a sme v krajine, ktorú okrem Turecka nikto neuznáva.
Naznámejšou pamätihodnosťou je tu Selimova mešita, svojho času katedrála svätej Sofie. V čase, keď bol Cyprus súčasťou Osmanskej ríše boli veže gotickej katedrály nahradené minaretmi. Aj taký býva osud svätostánkov.
Ako v každom tureckom meste, aj v Nikózii nájdete bazár. A v ňom Turkov hrajúcich backgamon.
A v úzkych uličkách obchodíky so všeličím.
Vraciame sa do gréckej časti. Turci si nás odkliknú v počítači, na vízum dostávame modrú výstupnú pečiatku. Gréci len mávnu rukou.
Pred pár rokmi by takýto prechod hranice vyzeral úplne inak, ak by bol vôbec možný. Dnes sa už vzťahy medzi jednotlivými národmi otepľujú. Hľadať vinníka rozdelenia po rokoch asi nemá zmysel. Jedna strana chcela ostrov pripojiť ku Grécku, druhá následne vojensky obsadila jeho časť a prebehlo sťahovanie obyvateľstva. Pred vstupom Cypru do Európskej únie sa konalo v oboch častiach referendum o zjednotení ostrova. Cyperskí Turci boli za, Gréci proti. A tak do EÚ vstúpila iba južná časť. Turecká ostala naďalej osamelá.
Pred rokmi som sa na jednej akcii stretla s cyperskými Turkami. Trápilo ich, že vždy, keď sa hovorí o Cypre, je prezentovaná iba južná časť a jej pamiatky, keď aj sever má čo ponúknuť. Škoda, že si nepamätám, na aké pasy pricestovali. Severocyperské im uzná maximálne Turecko, juhocyperské im na severe asi nemal kto vydať. Takže asi na turecké.
A v Taliansku som mala spolužiaka, ktorý pochádzal z južnej časti. Na otázku, či je cyperský Grék alebo cyperský Turek vždy odpovedal „som Cyperčan“. Ak by takto zmýšľajúcich obyvateľov mal Cyprus viac, ostnaté drôty by mohli čoskoro zmiznúť. Afroditinmu ostrovu totiž nepristanú.
