Prichádzame vlakom, vystupujeme na malej stanici, a smer do centra je jasný. Už z vlaku sme videli múry najväčšej atrakcie mestečka, hradu Odelscalchi. Alebo presnejšie, Orsini-Odelscalchi, aby sme nevynechali ani jednu z rodín, ktoré sa najviac zapísali do jeho histórie.
Na konci ulice sa už zjavuje obranná veža, no my sa ešte na chvíľku zastavujeme spolu s davom miestnych pri kostole, z ktorého vychádza nevesta. Po spŕške ryže a bublifukových bublín mladomanželia nasadajú do pripraveného auta a my pokračujeme k hradu. Po príchode na námestie sa pred nami vynorí v celej svojej monumentálnej kráse, s múrmi obrastenými brečtanom.
Hrad bol vybudovaný v druhej polovici 15. storočia v priebehu pätnástich rokov rodinou Orsini, jednou z najvplyvnejších talianskych rodín svojej doby, prestavaním a rozšírením obrannej veže. O dve storočia neskôr Orsiniovci doplatili na finančne náročný štýl života a pod ťarchou dlhov boli nútení hrad predať rodine Odelscalchi, ktorá ho vlastní dodnes.
Pred takmer šesťdesiatimi rokmi bolo v časti hradu zriadené múzeum, a tak si dnes môžeme prezrieť zbierku zbraní, dobového nábytku, obrazov, či pápežskú sálu, v ktorej sa počas morovej epidémie v Ríme zdržiaval pápež Sixtus IV., ten, po ktorom je pomenovaná Sixtínska kaplnka.
Pri prehliadke nevynecháme hradby s výhľadom na jazero sopečného pôvodu a nádvorie, na ktorom sa už pomaly rozsvecujú lampáše. Zvyšnú časť hradu tvoria súkromné priestory, ale aj tie si môžete prenajať na rozličné oslavy. Pred piatimi rokmi sa tu napríklad ženil Tom Cruise.
Pod hradom vchádzame do úzkych uličiek medzi kamenné domy. Schody, obrastené múry a pred dverami vyložené kvetináče dokresľujú atmosféru.
Z pouličných lámp visia zástavy, z niektorých už ostali len zdrapy. „Pozri, pozri, čo urobili s našou vlajkou...", takmer s plačom ukazuje asi osemročný vlastenec svojej tete. A tá mu trpezlivo vysvetľuje, že podozrivým vandalom bol dážď, vietor a zub času.
Krivoľaké uličky nás dovedú k zatvorenému kostolu i na vyhliadkové miesto nad jazero. Občas natrafíme na mačku, ktorá ignoruje tých pár okoloidúcich a ďalej sa vyhrieva v posledných lúčoch decembrového slnka. Všetko naokolo vyžaruje pokoj malomesta. Aj čas tu tuším plynie pomalšie ako v Ríme...
