Na druhý deň po raňajkách v miestnom bare (mňam) odchádzame na výlet do mestečka Ronda, postaveného na skale. Vlastne akoby na dvoch, rozdelených úzkym kaňonom a spojených mostami.
Na ulici tu rastú pomaranče.
A je odtiaľto nádherný výhľad na okolitú krajinu.
Ďalším cieľom je Granada, hlavne jej svätoznáma Alhambra so záhradami Generalife.
Katedrála v Granade:
Nekúpite šaty na flamenco?
Večer ešte ostáva čas na typickú španielsku paellu.
Aby sme si trochu oddýchli od španielskej mentality, nasledujúci deň si na pár hodín odskočíme do Británie. Gibraltársku skalu vidno už zďaleka.
Po pasovej kvázikontrole je to do mesta len kúsok, stačí prejsť krížom cez letiskovú dráhu. A potom sa lanovkou vyviezť nahor odkiaľ je nádherný výhľad na španielske pobrežie i na Afriku opačným smerom.
Turistom tu pózujú jediné voľne žijúce opice v Európe. Kŕmenie prísne zakázané. Neodporúča sa ani šuchotať papierom od jedla – pokiaľ teda nechcete mať na krku opicu.
Avšak opice nie sú jedinými obyvateľmi.
Nastal čas na presun do hlavného mesta Andalúzie – Sevilly. Barbiera sme nestretli, ale pravdu povediac, ani sme ho nehľadali. Viac nás zaujímala katedrála, Alcatraz a miestne obchodíky.
Nekúpite vejár? K tým flamencovým šatám...
Našou poslednou zastávkou je Cordoba. Svätostánok Mezquita počas svojej existencie niekoľkokrát zmenil svoje vierovyznanie, našťastie sa po reconquiste moslimské pamiatky neničili, len prestavali. Inak by človek nemal možnosť uvidieť les nekonečných oblúkov v interiéri.
Po prehliadke mierime do záhrad miestneho Alcatrazu.
Aké by to bolo turistické miesto bez Japonca s fotoaparátom...?
Dovolenka končí, čakáme na odlet späť, letisko sa mi zdá už trochu menej chaotické. Asi do mňa preniklo čosi zo španielskej nátury. A ja verím, že sa sem ešte vrátim. Ale radšej si poviem, že zajtra (alebo o rok, raz...) a nie "maňana".
