Začíname na západnom konci – v Monterosso al Mare. Raňajkujeme na terase pri železničnej stanici a dedinka pod nami sa ešte len pomaly prebúdza do nového dňa. Aj turistov je v túto rannú hodinu poskromne, no o pár hodín zaplnia ulice i pláž.
Prichádzame k začiatku turistického chodníka a kupujeme si celodenný lístok do národného parku, ktorý nás oprávňuje pohybovať sa po značených trasách medzi dedinkami a takisto využívať miestnu dopravu. Keďže medzi niektorými dedinkami sa dá v súčasnosti po vlastných presunúť len s veľkou zachádzkou, vlakový lístok sa nám celkom hodí.
Chodník, znovuotvorený len pár dní pred naším príchodom, sa kľukatí smerom nahor. Stúpame po schodoch, po kamennej cestičke pomedzi vinice a záhrady, slnko zosilňuje svoju intenzitu a nám sa postupne odkrývajú výhľady na Monterosso. A v diaľke sa zjavuje ďalšia z dediniek – Vernazza. Pohľad z turistického chodníka na prístav a farebné domčeky vo Vernazze je jedným najcharakteristickejších záberov z Cinque Terre.
Pomaly zostupujeme z kopca, na chvíľu sa pristavíme pri miestom harmonikárovi a potom sa vrhneme do uličiek Vernazzy. Tie sú na rozdiel od Monterossa preplnené, deň už pokročil a vyhliadkové lode sem neustále privážajú davy turistov. Kupujeme si zmrzlinu, usádzame sa na móle a navzájom si ochutnávame sladkú dobrotu v kornútiku. Potom v rámci poznávania vybehneme k pevnosti na kopci a nevynecháme ani malú pláž, na ktorú sa dá dostať tunelom v skale.
Ďalej pokračujeme vlakom, pobrežný turistický chodník zvaný Sentiero Azzurro je bohužiaľ nepriechodný. Do nasledujúcej dedinky to trvá len pár minút. Corniglia – na rozdiel od ostatných štyroch dediniek – nie je postavená na pobreží, ale hore na skale. A tak po vystúpení na železničnej stanici nás čaká kľukatiace sa schodisko smerom nahor. Keďže nastal čas obeda, zastavujeme sa v jednom z miestnych barov na niečo pod zub, pomotáme sa úzkymi uličkami Corniglie a vraciame sa späť na stanicu. Dolu k vlaku to ide rýchlejšie ako nahor. Ešte keby sme vopred vedeli, že bude pol hodiny meškať.
Vlakom sa presúvame do Manaroly. Prejdeme skalným tunelom spájajúcim stanicu so samotnou dedinkou a potom schádzame k moru. Dolu v lagúne vidíme kúpajúcu sa dvojicu a tak sa pýtame, aká je voda. „Osviežujúca,“ znie odpoveď. Je polovica mája, more sa ešte poriadne nezohrialo, ale kto by odolal kúpaniu v takom peknom prostredí. Aspoň na chvíľku sa treba namočiť, tá teplota vody nie je až taká zlá.
Z Manaroly do Riomaggiore vedie chodník nazývaný Via dell’Amore – cesta lásky. Vraj jeden z najkrajších úsekov pobrežia Cinque Terre. Keďže je – rovnako ako mnohé ďalšie časti – po zosuvoch pôdy uzavretý a my sme sa sem neprišli voziť vlakom, volíme alternatívnu trasu. Vystúpiť pár stoviek metrov nad hladinu mora a na druhej strane kopca zbehnúť do Riomaggiore. Vďaka tomu si môžeme vychutnať pohľad na terasové políčka i netradičnú krížovú cestu na protiľahlom svahu. A keďže väčšina turistov uprednostňuje presun vlakom, na strmom chodníku stretneme len zopár nadšencov. Príjemná zmena oproti ruchu dolu pod nami.
V Riomaggiore sa ideme pozrieť aspoň na začiatok Via dell’Amore. Chodník je ožiarený podvečerným slnkom, bola by to z Manaroly pekná prechádzka, no zamknutá mreža na jeho začiatku dostatočne jasne dáva najavo, že tadiaľto cesta nevedie. A tak si len užívame pohľad na more, na niekoľko delfínov, ktoré sa zjavili v diaľke a skúšame, komu sa ich podarí odfotiť.
Potom už zamierime do centra dedinky – opäť skalným tunelom. V náhodne vybranej reštaurácii sa zastavujeme na večeru a na záver dňa zídeme na pár minút aj do prístavu. Slnko už dávno zapadlo, oblohu osvetľujú posledné lúče a my sa unavení vraciame na ubytovanie. Deň to bol dlhý, ale s radosťou by som si ho zopakovala. Snáď Sentiero Azzurro čoskoro opäť sprístupnia a potom si ten chodník prejdem celý. Pretože do týchto dediniek sa človek jednoducho musí zamilovať...
