K tiesňavám schádzame turistickým chodníkom z Mezní Louky. Cestička sa kľukatí pomedzi skaly porastené machom, lemujú ju popadané stromy, zdá sa, že príroda je tu ponechaná sama na seba.
Chvíľku pokračujeme popri rieke až prídeme k začiatku Divokej tiesňavy. Rovnako ako tá nasledujúca ďalej po prúde – Edmundova (kedysi nazývaná tiež Tichá) je pre turistov prístupná jedine loďkou. Na tú našu pár minút čakáme a potom už spolu s ďalšími turistami nasadáme do lodičky, aby sme sa preplavili nepriechodným úsekom. Kormidelník a sprievodca v jednej osobe nám počas plavby podáva výklad a ukazuje rôzne pomenované skalné útvary. A chvost najdlhšieho hada na svete, jeho hlava je až o pár stoviek metrov ďalej, v Edmundovej tiesňave. K nej musíme prejsť po vlastných a potom nasadnúť do ďalšej lodičky.
„Loď ahoooj!“ preruší svoje rozprávanie kormidelník v Edmundovej tiesňave vždy keď stretáme oproti plaviacu sa loď. „Ahoooj!!!“ zborovo zdravíme osadenstvo vedľajšieho plavidla. Až kým sa od kormidla jednej z lodí plaviacich sa proti prúdu neozve: „Prosím tě, co tady řveš, tady jsi v národním parku!“
Atrakciou plavby je česká Niagara, šnúrový vodopád spúšťaný pre pobavenie turistov. Kormidelník zatiahne za špagát natiahnutý cez rieku, uvoľní stavidlo a zhora sa vyvalí masa vody. Po niekoľkých sekundách je po vodopáde.
Pozdĺž riečky Kamenice dopochodujeme do mestečka Hřensko, najnižšie položeného mesta v Čechách, a prichádzame až k miestu, kde sa Kamenice vlieva do Labe a spolu pokračujú do Nemecka. Na druhú stranu Labe sa dá dostať kompou. Hřensko - obklopené skalami - pôsobí príjemne, no hlavná (a v podstate jediná) ulica je vďaka ázijským obchodníkom premenená na veľké trhovisko, pôvodná architektúra zaniká medzi tričkami a kabelkami. Ale inak sa mi tu celkom páči, aj keď občas asi majú problémy s vysokou vodou a zosuvmi skál.
Z Hřenska sa poberáme smerom k Pravčickej bráne, najväčšej pieskovcovej skalnej bráne v Európe a symbolu celého národného parku.
Pod Pravčickou bránou sa nachádza výletný zámoček Sokolie hniezdo z konca devätnásteho storočia. A do okolia sa rozbieha niekoľko chodníkov smerujúcich na jednotlivé vyhliadky. Z nich sa nám naskytnú krásne pohľady na samotnú Pravčickú bránu i okolité pieskovcové skalné útvary.
Nasledujúci deň trávime v oblasti Jetřichovických skál. Slniečko príjemne hreje, príroda navôkol sa spamätáva z lesného požiaru spred niekoľkých rokov a my po zošľapaných pieskovcových schodoch stúpame k Máriinej vyhliadke. A potom ďalej po turistickej značke mierime k vyhliadke zvanej Wiléminina skala.
Naším ďalším cieľom sú Úzke schody. Malé skalné mestečko, ktoré sa dá zdolať po kovových rebríkoch upevnených v štrbinách skál. Len nesmiete trpieť klaustrofóbiou a štíhlejším, prípadne tým s menším ruksakom, sa tadeto lezie určite ľahšie.
Poslednou vyhliadkou na našej plánovanej trase je Rudolfov kameň, rovnako ako ostatné vyhliadky pomenovaný po členoch rodu Kinských, ktorým patrilo okolité panstvo.
Cestou z Jetřichovic ešte navštívime Trpasličiu skalu. Síce najprv niekoľkokrát prejdeme okolo, kým nájdeme to správne miesto, no potom už hľadáme iba jednotlivých trpaslíkov. Ich reliéfy boli do skaly vytesané v sedemdesiatych rokoch devätnásteho storočia a už by potrebovali obnoviť, pretože pomaly splývajú so skalou a obrastajú machom.
České Švajčiarsko prekvapilo. Veľmi príjemne. Prírodou, mestečkami, jedlom aj tým, že sme možno neplánovane chodili aj po stopách českého velikána. Alebo možno aj nie...
