Na stanici v Herculaneu vystupujeme z vlaku a poberáme sa hlavnou ulicou smerom do minulosti. K tej treba zostúpiť niekoľko metrov pod úroveň súčasného mesta, Herculaneum bolo totiž po stovky rokov ukryté až pod dvadsaťmetrovou vrstvou popola a kamenia, ktoré Vezuv ničiteľ vychrlil počas svojej najznámejšej erupcie.
Mesto pomenované po mytologickom hrdinovi Heraklovi je omnoho menej navštevované ako známejšie Pompeje. December tiež nie je práve vrchol turistickej sezóny v tejto oblasti, a tak si môžeme vychutnať prechádzku takmer prázdnymi ulicami starovekého mesta, návštevu kúpeľov i antickej palestry a na vlastné oči sa presvedčiť, ako žilo počas rímskych čias.
Kráčame po dvetisícročnej dlažbe, steny domov sú bohato zdobené maľbami a mozaikami, v jednom dokonca stretávame reštaurátorku renovujúcu antickú mozaiku. V niekoľkých domoch vidno zuhoľnatené drevené trámy, nachádzame aj pôvodné dvere, ktoré teplo sopky premenilo na uhoľ.
Herculaneum je kompaktné. Taká malá staroveká konzerva. Omnoho menšie ako Pompeje a keďže jeho časť sa ukrýva pod moderným mestom, k jeho odkrytiu pravdepodobne nikdy nedôjde.
Po návšteve Herculanea sa presúvame do Pompejí. Z vlaku pozorujeme majestátny Vezuv s hlavou v oblakoch. Drieme a čaká na svoju príležitosť. Naposledy vybuchol počas druhej svetovej vojny a odvtedy mlčí. No ak sa ozve, spôsobí problém miliónom ľudí žijúcich v jeho okolí. Na jeho svahoch stojí síce už od polovice 19. storočia vulkanologické observatórium a sopečná činnosť je tu dostatočne monitorovaná, no napriek možnosti predpovedať erupciu vopred si neviem predstaviť evakuáciu Neapola v prípade, že by táto prírodná časovaná bomba začala odtikávať posledné minúty pred katastrofou.
Večer sa motáme po moderných Pompejach. V bare si overujeme, odkiaľ presne odchádzajú autobusy na Vezuv. Informáciu dostávame s dodatkom, že autobusy chodia len keď nie je škaredé počasie, ako napríklad dnes, pretože čo už by sa vtedy zhora dalo vidieť. Hm, v meste síce badať pozostatky nejakej prietrže mračien, no teraz je celkom jasno, ani sopka už neukrýva svoj vrchol v oblakoch.
A tak sme ráno pripravené na zastávke, slniečko krásne svieti, o mrakoch ani nechyrovať, no autobus nechodí a nechodí. Overujem si presnú lokalitu v ďalšom bare. „Samozrejme, odtiaľto to chodí, presne tu zastane... Ale čo chceš robiť na Vezuve v tejto zime?" Ešte sa pýtam na čas odchodu, aj keď je jasné, že tuto na juhu nejaká polhodina nehrá rolu. Miestny chlapík skonštatuje, že autobus možno príde o desať minút, ale že dnes ho ešte nevidel. A dodáva čosi o štrajku vodičov. Keď si k tomu pridám informáciu z internetu, že firma, ktorá prevádzkuje linku na Vezuv je tak trochu v likvidácii (ale napriek tomu spoje jazdia ďalej), je takmer isté, že by sme tu mohli stáť až do letnej sezóny.
Náhradný plán - skúsiť sa dostať nahor z Herculanea jedným z taxíkov, ktoré včera pred stanicou postávali, prípadne sa ísť pomotať po Neapole - nám naruší vlaková spoločnosť Circumvesuviana. Najbližšie dva vlaky sú zrušené, do Neapola to pôjde najskôr o dve hodiny. A keďže talianske štátne železnice majú v nedeľu z Pompejí rovnako chabé spojenie, je mi jasné, že sa dnes po tretí raz v živote do krátera Vezuvu nepozriem. A tak volíme alternatívu, ktorá sa od turistov v Pompejach očakáva - ideme si pozrieť ruiny antického mesta.
To je podstatne rozsiahlejšie ako Herculaneum. Dlhé dláždené ulice rozdeľujú mesto na niekoľko štvrtí. Domy po oboch stranách sú viac či menej zachovalé. Steny zdobia maľby, na podlahe nachádzame mozaiky.
Zábavu v Pompejach poskytovalo divadlo i amfiteáter, vraj najstarší na svete. A známymi sa stali aj miestne nevestince, s maľovaným „ponukovým listom".
Nechýba fórum, ktoré bolo centrom celého mesta. A na to všetko dohliada jeho veličenstvo Vezuv.
Pred šestnástimi rokmi som sa tu akousi zvláštnou zhodou náhod ocitla presne v deň výročia osudného výbuchu. Bolo teplo, slnko statočne pripekalo a upotení turisti boli vďační za každý dúšok chladnej vody z verejných fontánok na križovatkách ciest. Teraz je to iné, je december, pár stupňov nad nulou a fúka silný vietor. Turistov je pomenej, v niektorých málo frekventovaných uličkách sa človek začína cítiť osamelo.
Kráčajúc po miestach, ktoré boli stáročia pochované pod vrstvou popola, sa človek neubráni myšlienkam na tisíce mŕtvych, ktorí podcenili prvé príznaky výbuchu sopky a nestihli zutekať kade ľahšie. A podvedome premýšľa aj o tom, čo by tak na tomto svete ostalo po nás.
