Je pár konzumovateľných vecí, ktoré majú svoje múzeum. Také múzeum čokolády nájdete na viacerých miestach, väčšinou pri čokoládovej fabrike. Aj pivo má svoje múzeum. V Plzni. A nepochybujem, že by sa na svete našlo aj múzeum vína a na východ od našej vlasti možno aj vodky. Ale ak by som si mala vybrať potravinu či pochutinu, ktorú by si ľudstvo malo uctiť vlastným múzeom, horčica by to asi nebola. Skôr by som sa prihovárala za múzeum grilovaného kuracieho stehna, prípadne múzeum bravčového bôčika. No keď na letáčiku turistického informačného centra v Düsseldorfe nájdem zmienku o tom, že v Múzeu horčice sa dajú zakúpiť miestne produkty, je mi jasné, že sa tam musím ísť pozrieť. Veď prečo by horčica nemohla mať samostatné múzeum, keď taká kocka cukru má vlastný pamätník.
Múzeum nakoniec ani nie je múzeum, skôr podniková predajňa. V prednej časti sú na poličkách naskladané fľaštičky s miestnou špecialitou, ktorá má v tomto meste vyše storočnú tradíciu. A predavačky kmitajú, obrat tu majú celkom dobrý.
Vzadu je malinká miestnosť - akože múzeum. Zopár porcelánových nádob, historické etikety, sklenené valce s horčicovými semiačkami. A uprostred sklenený stolík s otvorenými flaštičkami. Ochutnávka. Naložte si do plastikového téglika horčice, čo vám hrdlo ráči a degustujte. Klobásu k horčici nepodávajú. Škoda. Ale druhov horčice tu majú požehnane - citrónová, pomarančová, figová, hrušková, jablková, cibuľová, cesnaková, balsamicová, s chilli či provensálskymi bylinkami... Hitom týždňa je vianočná. Zapiť ju môžete na neďalekých trhoch.
Pri pohľade na množstvo rozličných druhov zisťujem, že vyjadriť sa o niečom, že je horčicovej farby, vôbec nie je jednoznačné určenie farebného odtieňa. A po ochutnaní zopár exotických príchutí musím skonštatovať, že mne aj tak najviac chutí tá naša, slovenská, plnotučná z LM.
