Po západnom pobreží mierime na juh. Kvôli výhľadom zastavujeme kdekoľvek sa nám páči (a páči sa nám veľmi a často) a ja s odstupom štyroch rokov spoznávam niektoré odpočívadlá. Nakoniec prichádzame do mestečka Bosa.
Cestou ďalej na juh stretávame akúsi náboženskú procesiu. Autá poctivo čakajú na kraji cesty, kým prejde sprievod.
A na záver dňa sa zastavujeme v dedinke Tinnura, známej pouličnými maľbami zvanými „murales". Neskôr počas prejazdu vnútrozemím sa s týmito lokálnymi graffiti stretávame na viacerých miestach. Zobrazujú každodenný život Sardínčanov, no nechýbajú ani motívy náboženské či politické.
Ráno mierime k archeologickej lokalite Tharros - pozostatkom antického mesta. No napokon namiesto návštevy starovekých ruín volíme prechádzku po skalách na pobreží. Prichádzame až na koniec mysu, kde sa nachádza vojenský objekt. Ďalej sa ísť nedá...
Smerom na juh sa tiahne divoké pobrežie Costa verde. Už len cesta na pláž dá zabrať. Prechádzame piesočnými dunami, asfaltová cesta sa kamsi vytratila, ostal len nespevnený povrch. Občas prebrodíme nejaký potok a po pár kilometroch míňame pozostatky fabriky na spracovanie rudy. Bane v okolí sú už roky opustené a jednotlivé stavby chátrajú. Ale boli by z nich celkom fajn kulisy na natáčanie nejakého dobrodružného filmu.
Nakoniec prichádzame na jednu z mnohých pláží zeleného pobrežia. V pracovný deň na začiatku sezóny je takmer prázdna. Slniečko síce pekne pripeká, ale voda je ešte studená, vhodná len pre otužilé povahy. Plážovému pikniku s prosciuttom, syrom a olivami však nič nebráni.
Do Cagliari, hlavného mesta ostrova, dochádzame pred zotmením. Krátku prechádzku po nábreží ukončujeme večerou. Neskoro večer sa ešte vydávame do uličiek mesta a je mi jasné, že tu by sme mohli stráviť aj niekoľko dní. Toto mesto sa mi páči, má takú správnu prímorsko-študentskú atmosféru, sem sa tuším ešte budem musieť vrátiť.
Ráno mierime na sever, do hôr. Cestou sa zastavujeme pri nuragoch Barumini.
A potom už autom stúpame stále vyššie a vyššie, cesta sa kľukatí lesom národného parku Gennarentu. Zastavujeme pri mape v dedinke Desulo, skúšame plánovať najvhodnejšiu trasu, no nakoniec aj tak na križovatkách volíme smer viac menej intuitívne. Značenie sa v týchto končinách veľmi nenosí a navigácia je zbytočná, keďže vlastne nevieme, kam sa chceme dostať. Hrboľatá nespevnená cesta bez zvodidiel sa vinie údolím a my len dúfame, že nám oproti nepôjde žiadne auto. Povaľujúce sa kravy z cesty našťastie bez protestov ustupujú. Napokon sa rozhodneme netrápiť požičané autíčko a parkujeme na prvom trochu širšom mieste. Ďalej sa postupuje po vlastných.
Keď nachádzame turistickú značku, máme aspoň akú takú predstavu o našej polohe. Pokračujeme nahor chodníkom, sprevádzaní zvukom zvoncov. V diaľke na hrebeni vidíme kríž a tak identifikujeme hlavný cieľ nášho výstupu. Všade naokolo sa pasú kravy alebo ovce, prípadne nám krížom cez cestu prebehne zopár prasiatok. Ľudí takmer nestretneme, len skupinku robotníkov a pod vrcholom dvojicu nemecky hovoriacich turistov. Cestou v sedle nachádzame aj zvyšky snehu. Akokoľvek neuveriteľne to znie, sprievodca o lyžovaní na tomto stredomorskom ostrove asi neklamal. Len avizovaný lyžiarsky vlek, okolo ktorého sme vraj mali prechádzať, sa zjavne nachádza v niektorom zo susedných údolí. No aj inou trasou nakoniec dosahujeme najvyšší vrchol Sardínie - Punta La Marmora.
Hore otvárame vrcholovú fľašu. Minerálky... (Kedy už konečne zrušia zákaz tekutín v príručnej batožine?) Podpisujeme sa do vrcholovej knihy a pridávame optimistické prehlásenie o výsledku hokejového zápasu plánovaného na nasledujúci deň.
Pohľady do údolia i na okolité skaly sú nádherné, ťažké oblaky nám však visia sotva pár metrov nad hlavami, a tak čo najrýchlejšie zostupujeme späť k autu. Už sme takmer pri ňom, keď nás zastihne dážď.
Pokračujúc autom ďalej na sever nachádzame ďalšie potenciálne odbočky do hôr. Ťažko povedať, či by bol výstup z inej strany rýchlejší alebo jednoduchší, dôležité je, že sme pokorili vrchol.
Nasledujúce ráno mierime na pobrežie. V Palau si kupujeme lístky na najbližší trajekt na ostrov La Maddalena a o necelú polhodinku sa už prechádzame uličkami rovnomenného mestečka. Tu už je turistov podstatne viac ako v horách. Ešte povinná fotka s Garibaldim, zmrzlina a pizza na nábreží, a potom už nastal čas zamieriť späť na letisko.
A ja sa teším na ďalšie stretnutia nielen v divadle...
