Vyrážame z podhorskej dedinky Mixnitz a stúpame turistickým chodníkom k ústiu tiesňavy. Cestou sa nám pomaly ukazujú vápencové bralá a prvé vodopády. Zhruba po hodinke nie úplne pohodovej prechádzky prichádzame k vstupu do rokliny.
Platíme vstupné a potom nás už čaká množstvo pomedzi skaly sa kľukatiacich rebríkov a mostíkov. Tých očíslovaných je 164, no mám pocit, že nie každá visutá lávka má svoje číslo. V každom prípade číslovanie je skvelý spôsob ako nenápadne upozorniť turistov na to, čo ich čaká. Vybehnúť 250 schodov na nejakú kostolnú vežu sa pri pohľade na rebríky zdá byť úplnou banalitou.
Pod nami a pred nami sa zo skál valí voda, spenená padá do hĺbky, víri sa v perejách. Občas nejaká kvapka stečie po skale priamo za golier. Pre hukot vodopádov zosilnený úzkym priestorom tiesňavy takmer nepočuť vlastné slovo. Na komunikáciu však celkom postačujú rozžiarené oči.
Celá sústava kaskád a rebríkov pripomína malofatranské Jánošíkove diery či tiesňavy Slovenského raja. Tu sú však všetky rebríky drevené a mostíky majú zábradlie po oboch stranách, kovové stúpačky ponad rieku a reťaze ako v prielome Hornádu by ste tu hľadali márne.
Roklina - podobne ako aj tie v Slovenskom raji - je jednosmerná. Na úzkych chodníkoch sa dve osoby vyhnú len s ťažkosťami. No aj tak stretávame zopár turistov, ktorí sa napriek zákazu rozhodli pre zostup tiesňavou. Našťastie je dnes v Rakúsku pracovný deň a ľudí na rebríkoch je oveľa menej ako počas víkendov. Vtedy sa tu vraj vytvárajú celkom slušné zápchy a pohyb v protismere by bol nemožný.
My to však máme bez čakania a 450 výškových metrov po sústave rebríkov nám aj s fotením a obdivovaním zákutí, ktoré vymodelovala sila vodného živlu, trvá necelú hodinku. Na hornom konci míňame horskú chatu a bez prestávky pokračujeme chodníkom ďalej.
Mierime na vrchol 1720 metrov vysokého Hochlantschu. Cesta vedie lúkami i lesom, s rastúcou nadmorskou výškou začínajú prevládať ihličnaté stromy. Výstup dáva celkom zabrať, v lese na vrchol nedovidieť a tak človek netuší, ako to má ešte ďaleko. Ostáva len informovať sa u schádzajúcich turistov. Výhľad do okolia sa nám naskytne až na hrebeni a po chvíli sa pred nami zjaví aj samotný Hochlantsch s krížom na vrchole. Cieľ je už na dosah.
Na vrchole, po obligátnom zápise do knihy a vrcholovej fotke, nastal čas na naplnenie žalúdka a potom sa už len kocháme výhľadmi na všetky svetové strany. Za úplne ideálneho počasia vraj dovidieť do vzdialenosti 150 kilometrov, dnes zasnežené končiare na horizonte splývajú s oblakmi.
Na spiatočnej ceste sa ešte zastavíme pri horskom kostolíku Schusserlbrunn, poslednýkrát sa pozrieme na Hochlantsch a na terase ďalšej horskej chaty, ktorú sme pri výstupe odignorovali, si doprajeme jedno chladené. A potom nás čaká už len zostup späť do dedinky Mixnitz.
