Prilietame na ázijskú stranu a potom sa autobusom vydávame po diaľnici do Európy. Prefrčíme krásne osvetleným mostom cez Bospor a vystupujeme na námestí, ktoré žije aj napriek pokročilej nočnej hodine. Alebo skôr skorej rannej. Do hotela si beriem taxík a po menšom blúdení uličkami starého mesta a následných úvodných formalitách v hoteli zalezieme do postele, aby sme ráno boli pripravení spoznávať bránu Orientu.
Začiname na Grand bazare. Ani nie tak kvôli nákupom, skôr kvôli atmosfére. V obchodíkoch jedného z najväčších krytých trhovísk sveta kúpite všetko možné aj nemožné.
V zastrčenom dvore nachádzame schody nahor a tak máme možnosť uvidieť strechy bazáru.
Uličky okolo sú rôznorodé. Niektoré zanedbané, nájdete v nich rozličné manufaktúry, v susednom dvore sa zasa skrýva miestny aupark.
Obdivujúc architektúru jednotlivých domov, kvalitu elektrických rozvodov a snažiac sa dostať nahor, stretávame podnikavého Turka, ktorý veľmi rýchlo pochopí náš záujem. A tak nás za 5 lír berie spleťou chodieb a schodov na strechu domu. Teda, domu, tažko povedať, kde končí jeden a začína druhý, strechy sú dokonale poprepájané. Ale výhľad je odtiaľto pekný.
V Istanbule je obrovské množstvo mešít. Najznámejšia je Modrá mešita so šiestimi minaretmi. Viac ich majú iba v Mekke.
Ďalšou je Hagia Sofia alebo Chrám božej múdrosti, svojho času kresťanská katedrála, potom mešita, v súčasnosti už len múzeum.
Počas nasledujúcich dní navštívime ešte ďalších x mešít, ale pravdupovediac, jednotlivé mešity a ich výzdoba mi v pamäti začínajú splývať rovnako ako rímske kostoly.
Na brehu Bosporu sa nachádza aj palác Topkapi, rozľahlé sídlo, ktoré dal vystavať sultán Mehmet II.
Neďaleko sultánskeho paláca sa nachádza podzemná Cisterna, v minulosti využívaná ako rezervoár vody.
Na protiľahlom brehu zálivu Zlatý roh stojí Galatská veža. Bola postavená v 14. storočí ako súčasť opevnenia a z jej vrcholu je nádherný pohľad na celý Istanbul, Bospor i minarety mešít.
Využívame miestnu dopravu – trajekty – a aspoň na chvíľu sa ideme pozrieť na ázijskú stranu Istanbulu. Je podvečer a miestni sa vracajú domov. Aj s kohútom pod pazuchou.
Neďaleko prístavu prebieha akcia Červeného polmesiaca. Darovať krv v prachu na ulici mi nepripadá úplne najbezpečnejšie, ale turecký hygienický štandard je oproti tomu nášmu asi mierne posunutý.
K Istanbulu neodmysliteľne patria aj pouliční predavači vody, kukurice, pečiva a najrôznejších čačiek. A mačky, tie nájdete fakt všade.
Na jeden deň sa odkláňame od klasických turistických trás a mierime do zanedbaných štvrtí starého mesta. Uličky a domy tu majú zvláštne čaro. Len v niektorých prípadoch sa dá pochybovať o kvalite bývania.
Pozorovať miestnych je tiež zaujímavé. Posedávajú na uliciach, relaxujú pri čaji, v hojdacej sieti, ženy sa venujú nákupom oblečenia.
Smerujeme ku pravoslávnemu kostolu svätého Štefana, ktorý je celý postavený z kovu. Odliali ho vo Viedni a exportovali do Istanbulu. Kedysi vraj bolo podobných kovových kostolov viac, tento sa ako jeden z mála zachoval. Ale už im trošku hrdzavie.
Na obed si chceme dať tureckú klasiku – kebab. Rozhodujeme sa medzi dvoma susediacimi fastfoodovými reštauráciami. Podmienka je jasná – ideme tam, kde majú pivo. V tej na pohľad sympatickejšej reštaurácii pivo nevidíme, a tak sa pýtame majiteľa. Uisťuje nás, že pivo nie je problém a berie objednávku. O pár minút vidíme tak asi osemročného chlapca, pravdepodobne syna, ako prichádza s igelitkou s pivom z obchodu. Majiteľ si potom k účtu pripočíta aj prirážku za donášku, ale oceňujeme obchodnícky prístup. Jemu aj nám je jasné, že bez piva by sme šli ku konkurencii a on by nepredal ani jedlo, takže sa riadil heslom „všetko pre zákaznika“. Napokon, podobný prístup je v Turecku bežný.
