Cez pracovný deň som odkázaná sama na seba. A tak korzujem uličkami Petite France - Malého Francúzska, s typickými alsaskými hrazdenými domčekmi.
A potom pokračujem len tak, za nosom. Ulicami, námestiami, parkami...
Vo výklade numizmatickej predajne natrafím na slovenské euromince. Kompletná sada za desať eur. Alebo v obale za tridsať. Normálne mám chuť prehrabať peňaženku a ísť sa spýtať, či by prípadne nejaké slovenské mince nekúpili. Nachádzam francúzske, talianske, nemecké... A len jedno jediné slovenské euro... Tak nič, asi na našej mene nezarobím. A mimochodom, súbor vatikánskych mincí majú za rovných sto.
Pomaly sa blížim ku katedrále Notre-Dame. Stredoveká, gotická, s jednou vežou čnejúcou sa k oblohe. Druhú akosi nestihli dostavať. Nie je to jediná katedrála s takýmto osudom. Veľkolepé stavebné plány občas narazia na finančný strop. To sa nezmenilo dodnes.
Točitým schodiskom v nedostavanej veži stúpam na vyhliadkovú plošinu. Pozorujem ruch na námestiach podo mnou a v diaľke vidieť budovu Europarlamentu.
K nemu sa ako uvedomelý euroobčan vyberám nasledujúci deň. Je tu ticho a prázdno. Poslanci sem chodia rokovať iba na pár dní do mesiaca. Inak tu nájdete len zopár turistických skupín.
Zaujala ma britská vlajka visiaca z okna, tak trochu narúšajúca chladno dokonalý imidž budovy. Po celom Štrasburgu z okien vlajú zástavy rozličných krajín, veď sa predsa hrá futbal a v kozmopolitnom meste fandí každý tým svojim, ale keďže Británia ako celok futbal na medzinárodnej úrovni nehráva, pravdepodobne pôjde o aktivitu nejakého hrdého europoslanca.
V sobotu mierime na výlet do alsaského mestečka Colmar. Pri vjazde do mesta nás víta socha slobody. Jej autor je totižto miestny rodák.
Na fasáde Maison des Tetes - Domu hláv sa škerí množstvo tvárí.
Prichádzame ku katedrále, ktorá vraj z cirkevného hľadiska katedrálou nie je. Ale aj tak je pekná. A na streche sídlia bociany.
Pokračujeme uličkami k Petite Venice - Malým Benátkam. Všade sú hrazdené domčeky pastelových farieb a pokiaľ máte záujem, môžete sa turistickou loďkou povoziť po kanáli. Ale nie je to gondola a ani „O sole mio" vám pravdepodobne nikto nezaspieva.
Smerujeme ďalej na juh, do mesta Mulhouse. Po pikniku v tráve si ideme pozrieť múzeum elektriny a vecí s ňou súvisiacich. Prezentácia statickej elektriny je zaujímavá, akurát že po francúzsky. Pokusy sa robia na deťoch, človek si v duchu opakuje zásady prvej pomoci, dobrovoľníkom vstávajú vlasy dupkom a ja si spomínam na scénu z filmu Pelíšky a na hračku na zoceľovanie sovietskych pionierov.
S niektorými exponátmi sa dá hrať a tak si môžete v praxi vyskúšať, ako jazdí vláčik, keď sa zmení polarita batérie či napätie, aký spotrebič by ste dokázali spustiť bicyklovaním a čo sa nachádza za elektrickou zásuvkou.
Zaujímavá je výstava starých spotrebičov - historická fritéza, jogurtovač, hriankovač, vysávač, čiernobiely televízor bez plochej obrazovky, nenaparovacia žehlička, telefón bez integrovaného fotoaparátu, prehrávač veľkých čiernych diskov zvaných dlhohrajúca platňa...
Alebo kalkulačka. Nie som si celkom istá, či zvládala aj násobilku, alebo len sčítanie a odčítanie.
A samozrejme nechýbajú počítače. Fakt by som ich chcela vidieť pracovať.
Po návšteve múzea ešte na chvíľku skočíme do centra mesta.
Posledný deň výletu trávime v jednom z miestnych parkov. Je tu jazierko, dá sa tu člnkovať alebo len tak vyvaliť do trávy. S obľubou praktizovaná činnosť v nedeľné popoludnie pri teplote blížiacej sa k tridsiatke.
V parku majú svoj domov bociany. Poletujú ľuďom ponad hlavy, viac ako spev vtákov počuť klapot zobákov, a občas niektorý zapózuje na trávniku. Celkom by ma zaujímalo, či má počet bocianov v tejto oblasti nejaký vplyv na pôrodnosť. Alebo sú to len také reči?
