Prechádzame okolo románskej katedrály ku kostolu svätého Nicolu, kde je dotyčný svätec, údajne známy aj ako Mikuláš či Santa Claus, pochovaný. Pozrieme si mohutné hradby Castella Svevo a následne sa túlame spletitými uličkami starého mesta.
Staré centrum má svoje čaro aj večer. Cez otvorené dvere a priesvitné závesy vidíme miestnym až do kuchyne. V tomto bludisku uličiek určite všetci vedia, čo sa deje u susedov. Ani na návštevu to nie je ďaleko, niekedy sa dá k susedom oproti zaskočiť aj cez balkón.
Pobrežie okupujú rybári. A bežci. A tí, ktorí si sem prišli len tak pokecať so starými známymi.
Nasledujúci deň si požičiavame auto a mierime do vnútrozemia. Okolo výpadovky posedávajú slečny čakajúce na zákazníkov. Pracujú aj v nedeľu, my ideme na výlet. Smerujeme do susedného regiónu Basilicata, do mestečka Matera. Keď sa vynoríme spoza kopca, naskytne sa nám dych vyrážajúci pohľad na skalné domy - sassi.
Až do päťdesiatych rokov minulého storočia tu ľudia žili v príbytkoch vyhĺbených v tufovej skale, potom boli presídlení do iných obydlí. Tárame sa uličkami, oblasť skalných domov je rozľahlá, veď v minulosti tu žilo až dvadsaťtisíc obyvateľov. Sú to také Brhlovce vo veľkom. Akurát že u nás nebola rozšírená malária.
Sassi sa vraj podobajú na Jeruzalem spred 2000 rokov. Aj preto tu pred časom Gibson natáčal svoje Umučenie Krista.
V skalách je vytesaný aj kostolík. A ďalší stojí na malom námestí. A pred ním vyleštené fiatky...
Pohľad na opačnú stranu údolia prezrádza, ako to tu asi vyzeralo pred „bytovou výstavbou".
Po pár hodinách blúdenia uličkami opúšťame Materu, kde sme z úst turistov nepočuli inú reč ako taliančinu, a od jednej UNESCO pamiatky sa presúvame k ďalšej. Na vedľajších cestách, pomedzi staré olivové háje a červenohnedé polia oddelené kamennými múrikmi, sa nám ukazuje neturistická tvár talianskeho juhu - Mezzogiorna. Rodina zbierajúca olivy, chlapík na malotraktore obhospodarujúci si svoje políčko, osamelé farmy... A trulli...
Trulli sú biele domčeky s kónickými strechami, na ktorých sú namaľované astrologické znaky. Alebo aj srdce prepichnuté šípom. Koncentrácia týchto „šmolkodomčekov" sa zvyšuje s blížiacim sa mestečkom Alberobello. Tu sa nachádza celá štvrť okrúhlych chalúpok so špicatými strechami.
Prechádzame hlavnou ulicou, pomedzi obchodíky so suvenírmi sa motá dosť veľa turistov. Bočné ulice sú o poznanie prázdnejšie. Občas ochutnáme niektorý z miestnych likérov či mandľových koláčikov, vybehneme na „panoramatickú terasu", odkiaľ je na mestečko predsa len trochu iný pohľad ako z ulice, a pri odchode z baru nám chlapík za pultom povie „nashledanou".
Pomaly sa stmieva, šmolkodomčeky rozsvecujú svetlá, a my sa vraciame spať do Bari.
Ďalší deň ostávame na pobreží. Vláčikom sa odvezieme do mestečka Polignano. Nachádza sa na skale a okrem labyrintu uličiek ponúka krásne pohľady na more nielen počas obeda na terase.
V lete je tu určite viac turistov ako v tomto ročnom období. Slniečko ešte hreje, no na kúpanie to už vonku veľmi nevyzerá. Ale ako suchozemec, ktorý sa ocitne pri mori len raz za čas, neodolám a ponáram nožičky do slanej vody. Príjemné... Snáď sa do Puglie ešte vrátim...
Tam dolu, do toho kraja, kde cítiť more...
