Keď vystupujem na stanici, vonku je už takmer tma. Našťastie ma čaká kamarát a idem sa zložiť k nemu na intrák. Potom vyrážame dať si na večeru fastfoodovú pizzu a pospomínať na staré dobré časy pri nejakom drinku.
Nasledujúce dni trávim stretnutiami s ďalšími známymi, posedávaním pri káve (vlastne ja zásadne pri čaji) v miestnych podnikoch a samozrejme znovuobjavovaním uličiek Perugie.
Tadiaľto napríklad viedol v stredoveku vodovod, ktorým privádzali vodu do fontány na námestí.
Centrum mesta sa nachádza na kopci a ponúka pekné výhľady na Umbriu.
Po pár dňoch už opäť sedím vo vlaku a mierim do hlavného mesta Talianska. Mám sa stretnúť s kamarátkou, ktorá má meškanie kvôli štrajku talianskych dopravcov (čosi ako národný šport Talianov). Využívam čas a idem sa do turistickej kancelárie spýtať na nejaké ubytovanie. Slečna za pultom mi po chvíli čakania strčí do ruky zopár čerstvo vytlačných papierov. Posedávajúc na múriku pred hlavnou rímskou stanicou vyťahujem z ruksaku poslednú horalku a začínam selekciu hostelov a hotelov na základe lokality a ceny. Volám do prvého prijateľného hostela, na dnešnú noc majú voľnú izbu a tak o necelé dve hodinky už zvoníme pri dverách. Otvára nám mníška v habite. Trochu nás to prekvapí, netušili sme, že sa jedná o náboženskú inštitúciu, ale dôležité je, že máme kde spať.
Večer absolujeme prvú časť klasického poznávacieho okruhu po Ríme – Koloseum, Forum romanum, fontána Di Trevi, zopár kostolov. Počasie je fakt skvelé, na striedačku prší a neprší asi v päťminútových intervaloch a tak zastavujeme na čajík a o čosi neskôr na večeru.
Na raňajkách stretávame nejakú Talianku z Janova. Práve si dáva zohriať vodu na čaj do hrnčeka na dvojplatničku a tak jej ponúkame našu čerstvú horúcu vodu z rýchlovarnej konvice. Musíme jej vysvetliť, ako funguje, keďže takéto čosi ešte v živote nevidela. Na rozdiel od Slovenska, kde je konvica výbavou snáď každej domácnosti, v Taliansku taká bežná nie je. Ale zasa na druhej strane ani my nepoznáme všetky typy kávovarov.
Po raňajkách pokračujeme v prehliadke Ríma. Prezrieme si Pantheon, Piazzu Navonu a okolo Anjelskeho hradu mierime do Vatikánu. Dav turistov sa začína zahusťovať a ceny nápojov v stánkoch prudko stúpajú. Námestím svätého Petra sa tiahne dlhý zástup turistov čakajúcich na bezpečnostnú kontrolu. Odmietame stráviť pár hodín postávaním v rade a radšej mierime do uličiek štvrte Trastevere.
Konečne stretávame aj rímske mačky, ktoré sa nachádzajú na polovici pohľadníc a kalendárov z večného mesta. Ako všetci obyvatelia Apeninského polostrova, aj talianske mačky obľubujú autá a motorky. A večer pravdepodobne sledujú prenosy zápasov serie A.
Nastáva čas presunu na železničnú stanicu, ale ešte predtým malé občerstvenie.
Na stanici kupujeme lístky do Neapola a čakáme na ďalších kamarátov, ktorí sa k nám majú pripojiť. Meškajú a do odchodu vlaku ostávajú asi tri minúty. Po šprinte s prekážkami cez stazione Termini nastupujeme do preplneného rýchlika smer Neapol. Je piatok po pracovnej dobe a vlak sa podobá na tie, ktoré v rovnakom čase opúšťajú Bratislavu. Ale sme v ňom a to si zaslúži prípitok. Za všeobecnej pozornosti otvárame malinovicu z bratislavského letiska a o dve hodinky už vystupujeme v Neapole.
Zotmelo sa a kamaráti nie celkom nadšene prijímajú môj nápad na peší prechod centrom do hostela. Asi je v nich to slávne „Vidieť Neapol a zomrieť“ trochu silno zakorenené. Hlavné ulice sú však plné ľudí a obchodov. A odpadkov. Metropola Campanie má už dlhší čas problém s odstraňovaním vlastného odpadu. Minule som kdesi zachytila, že situácia by sa mala zlepšiť tak do pol roka. Teda, nie príliš lákavá perspektíva...
Pri vybavovaní formalít v hosteli zažívame menší šok, keď sa nás Giovanni (alebo možno Paolo, Giorgio, Vincenzo...) absolútne nečakane opýta „ki e nato a Čep?“ Kto sa narodil v.... Kým pochopíme, že sa jedná o mesto Cheb, dodáva: „la città di Nedvěd“. Tento český futbalista hráva v Juventuse, a tak Giovanni buď nepatrí k tifosi, ktorí si do kolonky národnosť hrdo píšu „neapolská“, alebo sa vo futbale riadi heslom „poznaj svojho nepriateľa“. (Vrátane miesta narodenia a mena susedovho psa...)
Ďalšie prekvapenie čaká na izbe – uteráky, osušky, šampón, mydlo, telka a klimatizácia. Skoro ako v hoteli...
Pýtame sa Giovanniho na nejakú dobrú pizzeriu na pobreží. Zhrozene odpovedá, že sú veľmi drahé. Chceme si urobiť približný obraz o cenovej úrovni a tak dodáva, že pizza stojí až 7 eur. Popri cenách v bežnej bratislavskej pizzerii sa nám to vôbec nezdá veľa a tak vyrážame na večeru. Je spln a mesiac sa krásne odráža v mori.
Pizza bola dobrá, aj raňajky v hosteli.
Ráno nasleduje menšia prechádzka Neapolom.
Všadeprítomný Vezuv nesmie chýbať.
Podvečer sa vraciame do hostela po batožinu, Giovanni je stále na svojom mieste (chudák, ťahá 24 hodinovú službu) a tak si s ním ešte na záver pripíjame zostatkom malinovice. Hrdinsky do seba kopne štamperlík, predvedie pár zrýchlených mimických cvičení a skonštatuje: „Slzy v očiach, ale dobrá....“ A my sa lúčime s Giovannim i s Neapolom.
