Večer si zvonku prehliadneme katedrálu, ktorá nebola nikdy dostavaná do plánovaných rozmerov, prejdeme sa vyprázdnenými ulicami, a ráno sa prebúdzajúcim mestom poberáme na železničnú stanicu. Smer Paríž. Na chvíľu. Tak akurát na prestup medzi stanicami a na raňajky v kaviarničke. A potom už mierime na severozápad, do Le Havre. V podstate sme ten Paríž mohli aj vynechať, ale spojenie jednotlivých regiónov akosi vedie cez hlavné mesto.
Normandia nás víta slnečným počasím. A samotný Le Havre má pre nás niekoľko prekvapení. Mesto je opisované ako nezaujímavé, betónové, bez historických pamiatok. Počas vojny si totiž vytrpelo svoje. Po vojne bolo centrum pod vedením architekta Augusta Perreta opätovne vybudované na ruinách pôvodných budov. Dokonca je zapísané v Unesco - ako príklad povojnového urbanistického plánovania.
Ulice sú široké a pravouhlé, lemované obytnými domami zo železobetónu. Mesto však pôsobí vzdušne a má zvláštny pôvab, prispieva k tomu aj dostatok zelene, fontánky, upravené námestia a vodné plochy.
Prichádzame ku kultúrnemu centru nazývanému Vulcano. To je dielom Oscara Neimeyera a viac ako sopku nám pripomína ricottu alebo spodnú časť chladiacej veže atómového reaktora. Ale do tohto mesta sa ideálne hodí.
Katedrála Notre-Dame zo šestnásteho storočia ako jedna z mála budov prežila bombardovanie.
Kostol svätého Jozefa je ďalšou z Perretových stavieb, pamätník piatim tisíckam civilistov, ktorí zahynuli počas vojny. Stometrová veža sa týči nad mestom, vchod do kostola pripomína vjazd do podzemných garáží, no vo vnútri opäť prekvapí. Veža je dutá, steny pôsobia ako drevené a svetlo prichádzajúce množstvom malých okienok vytvára farebnú mozaiku. Na nástenke v kostole je možné pozrieť si fotky zbombardovaného mesta, odpratávanie trosiek i výstavbu kostola.
Popri ústí Seiny sa tiahne prístav, druhý najväčší vo Francúzsku, no my mierime opačným smerom, na pláž. Je práve odliv, more ustúpilo a odhalilo široký pruh piesku plný plytkých jazierok a potôčikov s vodou zohriatou slnkom. Samotný Atlantik takú príjemnú teplotu nemá, celkom mi stačí po kolená, ale zopár kúpania sa chtivých otužilcov sa tu nájde. My sa radšej usádzame do pohodlných kresielok na plážovú promenádu a pri dobrom víne pozorujeme okoloidúcich, cyklistov, čajky a lode na horizonte. A skupinky hrajúce pétanque. Na bedminton je tu príliš veterno.
Nasledujúce popoludnie pláž ponúka úplne inú scénu, ovládnu ju kitesurferi. Plavci zmizli, je tu len množstvo farebných polmesiacov vo vzduchu a športovcov svištiacich si to na doske popri brehu. Nádherný pohľad.
Autobusom po pobreží sa vezieme na sever, do mestečka Étretat. Učupené medzi útesami, s malou plážou, hojne navštevované turistami. Od pláže sa oboma smermi dvíhajú stometrové skalné útesy.
Vyberáme si jednu zo strán a začíname výstup. Prichádzame ku kostolíku, za ním sa nachádza pamätník letcom, ktorí sa neúspešne pokúsili preletieť Atlantik.
Pokračujeme chodníkom tiahnucim sa na vrchole útesu. Obďaleč ležiace kravy znudene prežúvajú a pozorujú turistov.
Je zamračené, miestami jemne prší, nad morom visia ťažké mraky a fúka silný vietor. Živly ukazujú svoju silu. A sto metrov pod nami more bojuje so skalou.
Schádzame na pláž a vyberáme sa na útesy na opačnej strane. Aj odtiaľto sú výhľady rovnako príťažlivé.
Pohľady na mestečko i biele útesy sú úžasné, počasie dotvára atmosféru. Prijala by som síce aj trochu slnka, ale oblaky, dážď a vietor dokonale vystihujú drsnú krásu tohto kraja.
