Začíname na Sol. Teda na Plaza del Sol, polkruhovitom námestí, kde sa nachádza nultý kilometer, od ktorého sa merajú vzdialenosti v Španielsku, a tiež medveď. Socha medveďa driapajúceho sa na strom, symbol hlavného mesta.
Odtiaľ pokračujeme na Plaza Mayor, námestie s arkádami a sochou Filipa III. Je ešte skoré ráno, asi pol jedenástej, a námestie je takmer prázdne. Len zopár turistov a čašníci pomaly rozkladajúci stoličky letných záhrad. Zato cez víkend popoludní je tu plno, turisti i miestni posedávajú vonku pri obede či drinku.
Prechádzame ku katedrále Santa Maria la Real de la Almudena. S pojmom katedrála sa mi spája niečo, čo vzniklo v stredoveku, táto je však pomerne nová. Začali ju stavať v devätnástom storočí a dostavali až koncom toho minulého po vyše sto rokoch. Plány sa počas stavby menili, ak sa rozhodnete vyliezť na kupolu a navštíviť múzeum, uvidíte aj maketu pôvodného návrhu, ktorý mal podstatne viac gotických prvkov ako finálny výsledok.
Hneď oproti katedrále sa nachádza kráľovský palác. Takže keď sa ženil korunný princ Felipe, nemal to do kostola veľmi ďaleko. Aj keď kráľovská rodina sa v tomto paláci veľmi nezdržiava, využíva ho len na reprezentačné účely. Celkom ich chápem, ani ja by som nechcela, aby sa mi popod okná motali tisícky turistov.
A tých je tu dosť. Je streda, a podľa cenníka majú v tento deň po tretej vstup zdarma obyvatelia Európskej únie, Latinskej Ameriky a tuším aj niekto ďalší. Keďže máme ešte chvíľu čas, pozrieme si výmenu stráží. Pekne poporiadku - najprv sa vystriedajú pešiaci a potom jazdci - a zaradíme sa na koniec celkom rýchlo sa posúvajúceho radu.
Chlapík pri vchode sa každého pýta na pôvod. „País.. país..." opakuje neustále. Za ukázanie európskeho pasu dostávame lístok grátis a postupujeme k bezpečnostnej kontrole. Japonskí turisti s fotoaparátmi sú nemilosrdne posielaní k pokladni zakúpiť si vstupenky a až potom si môžu vychutnať kráľovské apartmány, historickú lekáreň či zbierku zbraní a brnení. Bez fotoaparátov.
Neďaleko kráľovského paláca nachádzame kúsok Egypta - Templo de Debod. Pochádza ešte spred Krista a do hlavného mesta Španielska bol dopravený rozkúskovaný na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Loďou a vlakom. Bol to dar Egypta Španielsku, prejav vďaky za pomoc pri záchrane chrámu Abu Simbel, ktorému hrozilo, že ho pohltia vody Asuánskej priehrady.
Na opačnom konci centra mesta sa nachádza rozľahlý park Retiro. Stretávame tu nielen turistov, ale najmä miestnych, ktorí sem prišli na prechádzku, zabehať si, korčuľovať sa, prípadne člnkovať. Skrátka oddychovať. Nechýbajú pouliční predavači, veštica, ale napríklad aj bábkové divadlo s detskými divákmi sediacimi na holej zemi. Tuším ma ako dieťa učili, že v mesiacoch, ktoré majú v názve písmeno „r" nemám sedieť na zemi, lebo prechladnem. Február nefebruár, madridských rodičov podobné veci netrápia.
Tárať sa širokými madridskými bulvármi je príjemné. Míňame neoklasickú bránu Puerta de Alcalá, početné námestia, fontány, sochy i budovy so zaujímavou architektúrou.
Železničná stanica Atocha sa stala pred ôsmimi rokmi kulisou teroristických útokov, pri ktorých zahynulo takmer dvesto ľudí a stovky ďalších boli zranené. Dnes stanica žije ďalej svojím bežným železničným životom, len pri vstupe na nástupište si musíte nechať preskenovať batožinu a kontrola lístkov sa tiež odohráva ešte pred nastúpením do vlaku. V pôvodnej historickej budove z konca 19. storočia sa nachádza botanická záhrada. Aj s jazierkom s korytnačkami.
Madrid je mestom múzeí. Najznámejšie je Prado, my sa však na večernú prechádzku vyberáme do múzea Reina Sofia. Rovnako ako Prado býva večer prístupné bezplatne. Pekný zvyk. Dostaneme aj vstupenky, pravdepodobne si monitorujú koľko návštevníkov im sem vo večerných hodinách prichádza, a neminie nás ani bezpečnostná kontrola. Potom sa už môžeme vybrať na prehliadku po dlhých chodbách. Pozrieme si zopár obrazov a fotografií, ale pravdu povediac, nie som príliš galerijný typ, radšej behám vonku po uliciach. Hodinka v takomto múzeu mi bohato postačuje. To, čo ma sem zlákalo bola Picassova Guernica. Prado možno niekedy nabudúce.
Cez deň i večer, keď vás v Madride prekvapí hlad, môžete skočiť nasýtiť sa na tržnicu, do múzea šunky, alebo do ľubovoľnej reštaurácie ponúkajúcej tapas či denné menu za pár eur. Najlepšie do nejakej bočnej uličky, tam, kam chodia miestni, ktorí sa priateľsky zdravia s personálom, a kde síce nemajú menu v inom jazyku ako po španielsky a čašníci vedia po anglicky sotva pozdraviť a poďakovať, ale jedlo je tam výborné, a ak si k obedovému menu objednáte víno, donesú vám rovno celú fľašu.
