Míňame radnicu i Neptúnovu fontánu a cez Zelenú bránu mierime na nábrežie rieky. Na lodi zaparkovanej pri Rybom trhu si dávame obed - čerstvé pečené ryby. Také miestne rýchle občerstvenie. Len sa netreba príliš vykláňať z okna a je potrebné myslieť na to, kam si položíte svoje veci. Za tie, ktoré padnú do vody, vraj neručia - ako informuje nápis pri pokladni.
Gdansk a gdanské lodenice zohrali významnú úlohu v novodobých dejinách Poľska. Práve tu totiž vzniklo hnutie Solidarita. Touto časťou histórie nás prevedie výstava Cesty k slobode. Začíname ukážkou bežného života v Poľsku spred niekoľkých desiatok rokov a pokračujeme prehliadkou historických udalostí - od protestov v roku 1970, cez návštevu Jána Pavla II. až po okupačný štrajk a vznik Solidarity v lete 1980. Nechýba tabuľa s 21 požiadavkami štrajkujúcich. Optimizmus v krajine schladilo vyhlásenie výnimočného stavu v decembri 1981. Exhibícia končí prvými slobodnými voľbami a pádom komunistických režimov vo východnom bloku. Sama si väčšinu týchto udalostí pamätať nemôžem (ak teda nepočítam rok 1989) a ani neskôr nám o nich v škole nehovorili, takže výstava je pre mňa dostatočne zaujímavá. Rozhodne je to miesto, ktoré sa v Gdansku oplatí navštíviť.
Na jedno popoludnie sa presúvame do elegantného letoviska Sopoty, ktoré spolu s Gdanskom a Gdyňou tvorí takzvané Trojmesto. Vláčikom je to len pár minút. Schádzame na širokú piesočnú pláž s typickými plážovými košmi a ja sa odhodlávam na prvý osobný kontakt s Baltským morom. Vidieť sme sa videli už pred pár rokmi, ale na kúpanie vtedy neboli vhodné podmienky. Dnes však slniečko pekne hreje a tak mi nič nebráni vhrnúť sa do tmavomodrých vĺn. Voda je tu rozhodne chladnejšia než v juhoeurópskych krajinách, ale na druhej strane v tomto teple aspoň príjemne osvieži.
Sopotské mólo je vraj najdlhším dreveným mólom v Európe. Meria viac ako 500 metrov a slúži ako miestna promenáda. Napriek jeho dĺžke je voda pod ním dosť plytká. Výstražné tabule umiestnené v pravidelných intervaloch zakazujú skákať z móla do vody, keďže aj pol kilometra od pobrežia má more sotva niekoľkometrovú hĺbku. A podvečer je tu trochu veterno.
Ďalší deň sa vyberáme na lodný výlet na opačnú stranu zálivu. Mám trochu zvláštny pocit, keď si po anglicky pýtam „ticket to Hel". Mladík za pultom lodnej spoločnosti sa len mechanicky opýta, či „oneway". Snáď nie, chceme sa aj vrátiť... Takmer dvojhodinová plavba je úžasná. Prvú polhodinku sa ešte plavíme mestom a prístavom, okolo obrannej pevnosti a pamätníka na polostrove Westerplatte.
A potom sa už dostávame na otvorené more. Pofukuje vietor, slnko pripeká, kdesi na obzore sa lenivo povaľuje pár obláčikov a ja z paluby pozorujem trblietajúce sa more. Prova lode sa dvíha vo vlnách a následne opäť dopadá na morskú hladinu. Idylka, ktorá by mohla trvať večne...
V prístave v mestečku Hel nás víta Slovensko. Stánok so skalickým trdelníkom. Milé prekvapenie, ale snáď mi Skaličania odpustia, že na olovrant som uprednostnila poľskú zapiekanku.
Hel je bývalá rybárska dedinka, ktorá dala meno celému piesočnému polostrovu. Helská kosa vybieha z pevniny v dĺžke 35 kilometrov a na niektorých miestach je široká sotva pár desiatok metrov. Mohli sme sem prísť aj vlakom, ale to by znamenalo obchádzať celý záliv a krížom cez more je to pre nás suchozemcov väčší zážitok.
Prejdeme sa hlavnou ulicou a pomaly zamierime mimo mesta k stále funkčnému majáku. Ten stojí uprostred lesa a za pár zlotých môžete vystúpiť nahor a rozhliadnuť sa po okolí.
Najzaujímavejším miestom v mestečku je pre nás fokárium. Ako sa píše na jeho stránke, nie je to zoologická záhrada ani cirkus, a dôvodom vzniku fokária nebol turistický ruch ale ochrana a výskum baltských tuleňov. Momentálne si ich tu nažíva šesť a sú atrakciou nielen pre deti. Lenivo sa povaľujú na brehu či plávajú vo vode a v čase kŕmenia sa zaradia každý ku svojej značke. Areál dopĺňa aj malé múzeum.
Po prehliadke sa ideme na chvíľu vyvaliť na miestnu pláž. V tomto teple je kúpanie v Balte príjemnejšie, než by človek predpokladal, a miestni si ho dokonale užívajú. No a potom už zamierime do prístavu, kde nás čaká loď späť do Gdanska. Po vyplávaní opäť sedím na pohupujúcej sa palube, pozorujem morskú hladinu a v duchu si pospevujem jedinú poľskú pieseň, ktorú poznám: Hej, me Bałtyckie Morze...
