Toto mesto je známe tým, že tu bola odsúdená a upálená francúzska hrdinka Jana z Arcu. Je po nej pomenovaná hlavná ulica smerujúca od stanice k rieke, má tu svoju vežu, aj keď to vraj nie je presne tá, v ktorej bola väznená, a pred pár desiatkami rokov jej tu na námestí, kde ju v 15. storočí upálili, postavili aj kostol. Vo vnútri pôsobí celkom zaujímavo, no pri pohľade zvonka mi na to námestie akosi nepasuje. A architektonické prepojenie s krytou tržnicou sa mi tiež nezdá najšťastnejším riešením.
Okolo justičného paláca, na ktorom stále vidno stopy bombardovania počas druhej svetovej vojny, prichádzame ku gotickej katedrále. Dojem trošičku kazí lešenie, ale aj tak je priečelie chrámu nádherné. Vo vnútri okrem iného nájdete informácie o výstavbe katedrály, fotodokumentáciu z obdobia bombardovania i fotky poškodenia stropu a chóru spôsobené pádom časti veže počas búrky pred trinástimi rokmi. A mimochodom, v jednej hrobke tu nechal svoje srdce aj Richard Levie Srdce, aj keď to asi nebolo celkom dobrovoľné rozhodnutie.
Pred katedrálou sa nachádza tabuľa z oznamom, že práve z tohto miesta Claude Monet maľoval cyklus pohľadov na katedrálu pri rôznom osvetlení. Na podobné tabule narazíme na viacerých miestach regiónu, je to sympatická propagácia výtvarného umenia a veľmi milé pripomenutie toho, ako súčasné turistické miesta videli umelci pred rokmi.
Obedujeme na námestí pred radnicou. Bagetu a kozí syr. Už len víno chýba. A potom sa ďalej túlame uličkami mesta s hrazdenými domami, až kým nedôjdeme k obojstrannému renesančnému orloju s jednou ručičkou Gros-Horloge.
Za kostolom Saint-Maclou sa nachádza starý cintorín rovnakého mena. Je to vlastne dvor, obklopený jednoposchodovými hrazdenými budovami, kam sa ukladali staré kosti v čase morových epidémií, keďže bežná kapacita cintorínov nepostačovala. Kostnica je dnes už prázdna, ale dekorácie ostali.
Nasledujúci deň sa ranným vlakom presúvame do Amiens, hlavného mesta regiónu Picardia. Po širokej pešej zóne prichádzame zo stanice k radnici vyzdobenej kvetmi.
A potom ku gotickému skvostu mesta, stredovekej katedrále. Pokiaľ ide o výšku stropu, vo Francúzsku ju údajne predstihuje len katedrála v Beauvais, ale tá nebola nikdy dokončená.
Fasáda svätostánku je bohato zdobená sochami, vo vnútri zaujme čiernobiely labyrint na podlahe. Keďže máme možnosť vyliezť hore na vežu, stúpame točitým schodiskom, prechádzame balkónom popod rozetové okno a pokračujeme nahor na vežu. Pohľad na mesto z výšky je ako vždy zaujímavý.
V Amiens po mnoho rokov žil Jules Verne. V dome, v ktorom strávil osemnásť rokov, je dnes múzeum. Môžete si prehliadnuť salón i pracovňu zariadené dobovým nábytkom, avšak oveľa zaujímavejšie sú mapy, plagáty k divadelným i filmovým predstaveniam podľa verneoviek, a samozrejme samotné knihy. Prvé vydanie Päť týždňov v balóne i množstvo ďalších v nádhernej väzbe. Nechýbajú ani cudzojazyčné verzie, Jules Verne je vraj po Agathe Christie najprekladanejším autorom. Cesta na Mesiac, Dvadsaťtisíc míľ pod morom, Tajomný ostrov, Cesta okolo sveta za 80 dní, Pätnásťročný kapitán... Dobrodružstvá na tisíckach stránok, spomienky na čitateľské detstvo, defilé nekonečnej fantázie... Tuším si túto oblasť literatúry musím zopakovať.
Amiens leží na rieke Somme a v niektorých častiach mesta natrafíme na kanály. Aj s príjemnými reštauráciami.
Rieka a kanály umožnili vznik plávajúcich záhrad Les Hortillonages. Na úrodnej zemi malých ostrovčekov sa po stáročia pestovala zelenina a kvety. Miesto je pretkané vodnými cestami a umožňuje prehliadku z lode.
Plavíme sa pomedzi ostrovčeky, niektoré časti vyzerajú obrobene, aj keď produkcia zeleniny tu už zďaleka nie je taká ako v minulosti, iné pôsobia maximálne zanedbane a divoko. Ďalšie ostrovy s chatkami slúžia skôr na rekreačné účely. K susedom na kávu sa chodí na člne. Naša lodička sa plaví zeleným pralesom, kapitán podáva aj výklad, bohužiaľ po francúzsky, takže zachytávam len pár slov. Ale celá plavba pôsobí mimoriadne upokojujúco.
Po výdatnej večeri kráčame okolo katedrály, pred ktorou posedáva zopár ľudí. Knižný sprievodca sľubuje svetelnú show a tak sa rozhodneme počkať. Akurát netušíme, kedy presne sa má farebné divadlo začať a čo bude jeho náplňou. Žeby katedrála nasvietená na zeleno a potom na fialovo? Veď uvidíme... Čakanie spríjemňuje starý verklikár so svojím predstavením. Ľudí pribúda, svetlá na námestí pred katedrálou zhasnú a...
...a potom všetci v nemom úžase hľadíme na priečelie katedrály. Chladné kamenné sochy zrazu ožili a obliekli si farebné šaty, tváre a ruky majú ružové, drevené kríže hnedé a anjelikom narástli bielo-zlaté krídla. Obloha na biblických výjavoch je modrá s hviezdičkami, obrysy portálov farebne vyznačené, chvíľami sfarebnie aj celá predná fasáda katedrály.
Fascinujúce predstavenie dopĺňa hudba a francúzsky komentár, predpokladám, že opisuje jednotlivé sochy a výjavy. Diváci postupne vstávajú a prichádzajú čoraz bližšie ku katedrále. Pozrieť sa zblízka na vzorované látky plášťov, na nádherne vykreslené detaily a tiež overiť si, že sochy sú naozaj kamenné, že ich nikto pod rúškom tmy nevymenil, nenamaľoval ani neprikryl látkou, a že všetky tie farby sú len dokonalou ilúziou a perfektne zinscenovanou hrou svetiel.
Úžasný zážitok. Nádherná rozlúčka s Francúzskom.
