A tak čakám na stanici v talianskom mestečku Cuneo (ktoré síce vyzerá pekne, ale vzhľadom na lejak ostávam radšej pod strechou) na vlak do Ventimiglie, odkiaľ – aspoň podľa uistení talianskeho sprievodcu – by mal byť prípoj smerom na Nice. Na stanici vo Ventimiglii sa snažím čo najrýchlejšie zorientovať a vyberám si jediný netaliansky vlak. Informačná tabuľa je akosi bez informácií, takže sa pýtam niekoľkých cestujúcich stojacich pri dverách vlaku, či je to ten môj smer. Tipujú, že áno, čas odchodu neznámy, vlak tu stojí už dosť dlho. A tak sa idem opýtať jedinej uniformovanej osoby na celom nástupišti. Kombináciou taliančiny a základov francúzštiny zisťujem, že vlak je správny, žiadnu miestenku nepotrebujem a odíde o nejakých päť, maximálne desať minút, iba počká na prestupujúcich cestujúcich. Počas nasledujúcich 25 minút čakania (čas je predsa veličina relatívna, na juhu obzvlášť) si uniformovaný vypočuje podobnú otázku v najrôznejších jazykových mutáciách ešte približne dvadsaťkrát.
O deviatej večer prichádzam do Cannes. Kamoška ma čaká na stanici so správou, že posledný autobus k nej práve odišiel. Smola. Ale kedže sme sa tri roky nevideli (a tém na rozhovor je teda dosť), rozhodneme sa ísť peši. Po nejakých 15 minútach pri nás zastane auto a vodič sa s ňou dá do reči. Predpokladám, že sa jedná o nejakého suseda. Odvezie nás tam, kam potrebujeme, konverzácii v aute velmi nerozumiem, keďže moja francúzština stačí tak akurát na „bon soir“, ale keď nám pri vystupovaní dá svoje telefónne číslo a spomína vilu s bazénom, je mi jasné, že známy to asi nebude. No čo, teraz je to už jedno, Jean-Paulove telefónne číslo putuje do koša, dôležité je, že sme dorazili.
Ráno sa vyberáme do centra Cannes a absolvujeme menšiu prechádzku.
V Cannes sa každoročne koná jeden z najznámejších filmových festivalov a niektorí jeho slávni hostia nechali odtlačky svojich dlaní na chodníku pri festivalovom paláci. Napríklad taký Žofré... (Angeliku som nenašla.)
Alebo Mikimaus...
Turisti radi prikladajú ruky na miesta, ktorých sa dotýkali hviezdy.
Na pláži sa dá nielen opaľovať, môžete tu z piesku vybudovať svoj odkaz svetu. Bude však iba dočasný.
Ľudia tu majú zvláštny vzťah k zvieratám, živé vozia v kočíku, na slimákoch posedávajú (občas ich aj jedia) a obchod im stráži kovový psíček (samozrejme spolu s mačičkou).
Juhofrancúzsky vidiek je oveľa krajší ako mesto samotné. Charakterizujú ho olivovníky a levanduľa, veľa kvetov a pokojná atmosféra.
A tiež úzke uličky pomedzi kamenné domy.
Čo poviete na vidiecku kuchyňu?
Niet sa čo čudovať, že Provensálsko si obľúbili mnohí maliari. V Mougins prežil posledné roky svojho života Pablo Picasso a v Aix-en-Provance zasa Paul Cézanne.
Aix je malebné študentské mestečko. Zastavujem sa tu iba na chvíľu cestou na letisko. Je podvečer a ulice sa začínajú zapĺňať. Zhruba polhodinku pozorujem chlapca trénujúceho pétanque. Škoda, že postarší sivovlasí hráči už len postávajú pri bare, bolo by zaujímavé vidieť ich pri hre.
Ďalšou zastávkou je miestna katedrála, kde práve prebieha skúška organového koncertu.
A potom už smerujem na letisko, v autobuse som jediná. Veľa na mne teda nezarobili. Môj let odlieta skoro ráno a tak trávim noc v letiskovej hale. O polnoci príde akýsi chlapík a pýta sa ma, či hovorím po francúzsky. Napriek negatívnej odpovedi pokračuje svojou rodnou rečou a posiela ma do druhej haly, keďže tento terminál sa na noc zatvára. S potešením zisťujem, že na poschodí hlavného terminálu sa nachádzajú aj normálne lavičky, nielen „antibezdomovecké“ s opierkami na ruky, takže sa ukladám k spánku. A ráno odlietam do ďalšej krajiny.
