Pre Sardíniu sú typické kónické stavby zvané „nuraghi", po celom ostrove je ich roztrúsených niekoľko tisíc. Väčších i menších. Slúžili na bývanie, ako opevnenie, prípadne na náboženské účely. Zastavujeme sa pri nuraghoch Santu Antine, ktoré pochádzajú z doby bronzovej.
Pokračujeme smerom na západ k výbežku Capo Caccia. Skaly a more tu vytvárajú nádhernú scenériu.
A dolu v skale sa nachádza Neptúnova jaskyňa. Dá sa k nej pohodlne doplaviť loďkou, druhou možnosťou je zliezť okolo 650 schodov k morskej hladine. Veríme informačnej tabuli, počítať ich sa nikomu nechce. Kto zvládne zostup, môže do jaskyne.
Jaskyňa má bohatú výzdobu, pomedzi stalaktity a stalaknity sú poschovávané reproduktory. To aby aj turisti vzadu počuli, o čom rozpráva sprievodca vpredu. Aj keď nevidia, o čom konkrétne hovorí. Vstupy do jaskyne sú v hodinových intervaloch a keď sa sem naraz priplavia zo dve lodičky s turistami - počtom cestujúcich mierne pripomínajúce plavidlá afrických utečencov - tak na prehliadkovej trase vzniká celkom slušná zápcha.
A potom šup-šup hore po schodoch. Ako bonus k výstupu 30 stupňov v tieni. Hore si naozaj zaslúžime jedno chladené. Ešte zohnať nejaký nocľah a môžeme si ísť boľavé nožičky kurírovať v slanej morskej vode.
Pred odchodom na juh sa zastavujeme v meste Alghero.
Dôchodcovia sa tu nemajú zle, posedávajú v tieni s výhľadom na prístav.
Potom pokračujeme panoramatickou pobrežnou cestou.
Pri dedinke Putzu Idu sa zdržiavajú plameniaky. Sú síce trošku vzdialené, chcelo by to ďalekohľad, ale aj tak sú krásne.
V Bed&Breakfast v Oristane si tetuška podľa môjho pasu vypĺňa ubytovacie dokumenty. Do kolonky národnosť vpisuje „scandinava". Netuším, odkiaľ to z môjho rýdzo slovenského pasu vyčítala, ale nevyvádzam ju z omylu. Zvyčajne cudzinci Slovensko umiestňujú do bývalej Juhoslávie, prípadne si nás mýlia s Ruskom či Ukrajinou, takže Škandinávia je vcelku príjemná zmena.
Sardínia má nádherné more. Aj keď občas trošku rozbúrené. Ako na Costa verde.
Po ceste, ktorá sa tvári ako diaľnica, ale podľa chlapíka z autopožičovne diaľnicou nie je, sa presúvame na východné pobrežie. „Kvázi diaľnica" v talianskom ponímaní znamená, že pri povolenej deväťdesiatke všetci jazdia minimálne 120, akurát sa za to neplatí. Aspoň pokiaľ vás nezastaví polícia.
My zastavujeme v archeologickom parku Santa Cristina. Tiež tu majú nuraghi, ako po celej Sardínii. Kam sa človek pozrie, všade je nejaký šuter.
Ale majú tu aj stavby z kresťanského obdobia.
V náhodne vybranej dedinke na východe sa pýtam na ubytovanie, po chvíľke blúdenia skladáme veci a po zmrzlinovej medzizastávke ideme otestovať, či je more rovnako slané ako na západe. Je... A tiež trošku pokojnejšie - aspoň v čase našej návštevy.
Veď aj život na Sardínii je pokojný. Riadia sa tu heslom „čo môžeš urobiť dnes, môžeš aj zajtra".
