Začínam pri svätom Eustachovi - gotickom kostole s renesančnou fasádou. Pred ním sa rozprestiera veľký park a tiež sa tu dá vidieť zaujímavá skulptúra načúvajúca zemi.
Neďaleko odtiaľ sa nachádza snáď najznámejší parížsky chrám - Notre-Dame. A pred ním bod nula, od ktorého sa merajú všetky vzdialenosti vo Francúzsku. A samozrejme množstvo turistov.
Quasimoda som nestretla, ale ak by ste detailne preštudovali výzdobu, možno ho niekde uvidíte, medzi svätcami, anjelmi a chrličmi vody najrozličnejších tvarov sa nájdu zaujímavé postavičky, napríklad mužík s hlavou v náručí.
Pozdĺž katedrály sa tiahne rad čakajúci na možnosť vyštverať sa na strechu. A ja si sľubujem, že nabudúce už prechádzku po streche Notre-Dame absolvujem. O dôvod viac vrátiť sa. Namiesto toho však pokračujem po nábreží Seiny k symbolu Paríža. Prísť sem a nevidieť Eiffelovku je nemožné. Jej štíhla konštrukcia sa občas ukáže medzi stromami, vykúka ponad strechy domov a opäť sa stratí, aby sa o pár minút zasa objavila. Nenápadne sa turistom pripomína - haló, aj ja som tu, prečo venujete čas iným pamiatkam, veď ja som predsa symbol Paríža.
A tak ako každý správny návštevník mesta na Seine obdivujem kovovú eleganciu vyhliadkovej veže uja Eiffela. V súčasnosti ju z jednej strany zdobia žlté eurohviezdy a pod ňou sa nachádza mapa Európskej únie. Francúzsko je momentálne predsedajúca krajina EÚ a aj toto je jeden zo spôsobov ako zvýšiť povedomie miestnych i návštevníkov.
Vychutnávame si prestávku sediac na trávniku na Champs de Mars, keď dva metre pred nami zrazu zakopne počernejšia slečna - odhadom odniekiaľ z Balkánu - a následne nám ukazuje, že na zemi našla zlatý prsteň. Plynulou angličtinou sa nás snaží presvedčiť, že je to určite pravé zlato a že si ho máme zobrať. Nejavíme záujem, je jej jasné, že nálezné od nás nezíska a tak sklamane odchádza potkýňať sa niekam inam. Ja nájsť zlatý prsteň, netvárim sa tak kyslo....
Večer je čas na návštevu Montmartru. A Sacre-Coeur, bielej baziliky na vrchole kopca.
Pár hodín trávim v technickom parku La Villette. Fotky nemám, interaktívne výstavy sa ťažko fotia, treba ich zažiť na vlastnej koži. Môžete sa tu napríklad názorne presvedčiť, že Pytagoras mal s tou svojou vetou predsa len pravdu, zahrať si na virtuálnych bicích (a počuť, čo to vlastne hráte), navštíviť planetárium alebo 3D kino a zistiť, ako sa tvári prekvapená Mona Lisa.
Jej zamyslený originál sa nachádza v Louvri. Na ten nebol čas, tak len sklenená pyramída.
A malý víťazný oblúk.
V diaľke vidno aj egyptský obelisk na Place de la Concorde a ďalší víťazný oblúk. Ten dal postaviť Napoleon Bonaparte, jeho dokončenia sa však už nedožil. V súčasnosti jeho veličenstvo cisár Napoleon I. pokojne odpočíva v Invalidovni, rušený iba turistickými návštevami. A je mu úplne jedno, že historici sa dodnes nevedia zhodnúť, či zomrel prirodzenou smrťou alebo mu bol do denného menu pridávaný arzén.
Po Paríži sa dá pohybovať viacerými spôsobmi, ale najvhodnejšie je určite metro.
Je celkom dobre značené - môj orientačný zmysel zlyhával iba na stanici Les Halles, kde sa križuje niekoľko tratí a nachádza sa tam viacpodlažné podzemno-nadzemné obchodné centrum. Nájsť východ nebol až taký problém, nájsť východ na tú správnu stranu už trochu hej.
A v metre môžete zažiť aj koncert sláčikového orchestra.
Ďalšou možnosťou je chodiť po vlastných, aspoň na kratšie vzdialenosti. Takto si môžete vychutnať atmosféru na nábreží, omrknúť ponuku pouličných stánkov - pohľadnice, staré fotky, knihy, Eiffelovky najrozličnejších farieb, veľkostí a tvarov (napriklad s hlavou žirafy), šatky a tričká s Che Guevarom. Alebo sadnúť na múrik, nasadiť slúchadlá a len tak si kresliť...
Už dlho som si vravela, že ak sa ešte niekedy ocitnem v Paríži, chcem vidieť katakomby. Podzemné chodby, ktoré vznikli ako pozostatok ťažby kameňa na stavbu parížskych palácov, sa nachádzajú v hĺbke zhruba dvadsiatich metrov pod domami, metrom a inžinierskymi sieťami. Vstupujem do nenápadneho domu v južnej časti mesta a schádzam dole točitým schodiskom. Tabuľka na stene preventívne varuje slabšie povahy. Samotné chodby (aj keď kvôli atmosfére trochu slabo osvetlené) ani schody nadol až takým šokom nie sú, po pár stovkách metrov však vchádzam do kostnice. Nápis nad dverami odporúča - zastav sa, toto je kráľovstvo mŕtvych. Koncom 18. storočia, po niekoľkých epidémiách, akosi vznikol nápor na nové hrobové miesta, a tak kosti z niektorých cintorínov boli postupne premiestnené do prázdnych chodieb. Tabuľky v jednotlivých častiach označujú, z ktorého cintorína kosti pochádzajú.
V podzemí sa údajne nachádzajú pozostatky až šiestich miliónov ľudí - z tých známejších tam odpočívajú napríklad Fransois Rabelais a La Fontaine. Anonymne... masovo... tak ako všetci ostatní... Ich kosti sú poukladané pozdĺž stien katakomb, občas sa nájde z lebiek poskladaný kríž. Trochu morbídne... strašidelné... Ak by nebolo turistov s foťákmi, človek by sa aj bál...
Kým si bol? Kedy si žil?
Na konci kostnice je nad dverami ďalší nápis. Po francúzsky ovládam len pár slov, ale je mi jasné, že pojednáva o návrate do sveta živých. Mŕtvi ostávajú v podzemí. Teda - nie celkom... Po vyšľapaní ďalšieho točitého schodiska do dvadsiateho prvého storočia na stolíku strážcov zbadám voľne položenú lebku a pár dlhých kostí. Niektorí turisti si asi chceli odniesť niečo na pamiatku. Aj keď, viem si prestaviť aj lepší suvenír, mať v obývačke na poličke ľudské kosti mi predsa len príde trochu nevhodné. Veď z Paríža sa dá doniesť toľko iných krásnych vecí... A samozrejme spomienky...
