Ráno smerujem na letisko. V rovnakom čase a rovnakým spojom, akým som kedysi chodievala do práce, a tak ma chytá mierna nostalgia. Pohľadom pozdravím skupinu bezdomovcov idúcich z útulku, pravidelných ranných spolucestujúcich po nočných službách, a o chvíľu už vystupujem na poloprázdnom stavenisku zvanom letisko.
Za bezpečnostnou kontrolou prikupujem ešte dve pollitrové kofoly, to na zapitie tých horaliek. O pár desiatok minút neskôr už sedím v lietadle a kochám sa pohľadom na Bratislavu. Na jednej z dráh prebieha pravidelná údržba a tak štartujeme ponad mesto, čo som zažila len niekoľkokrát. Pekný výhľad pretrváva počas celej cesty, ku klasickej hnedo-zelenej farbe pod nami sa pridávajú ešte občasné fľaky bieleho snehu.
Po pristátí na letisku Weeze hľadám ten správny spoj do Arnhemu. Vodiči štyroch minibusov si záujemcov podelia podľa cieľovej destinácie a ide sa ďalej. Platí sa vodičovi cash, o nejakom potvrdení alebo lístku ani nechyrovať. Po pár kilometroch prefrčíme okolo značky s dvanástimi hviezdičkami označujúcej hranice panstva kráľovnej Beatrix a o necelú hodinku sme v Arnheme. Akurát že trošičku mimo centra. Keďže je pekné počasie, rozhodnem sa ignorovať MHD a popri cyklotrase sa vydávam na železničnú stanicu na druhú stranu rieky. Tam v rýchlosti vhadzujem do lístkového automatu príslušný počet euromincí a utekám na nástupište. Do odchodu vlaku ostáva necelá minúta. Arnhemská stanica je v rekonštrukcii odkedy si ju pamätám, čo už nejaký ten rok bude, a tak kým sa zorientujem a dobehnem k správnemu vlaku, akurát zo vzdialenosti niekoľkých metrov vidím, ako zatvára dvere. Čo už... „Ale nevadí, o chvíľu pôjde ďalší," hovorím si a vzápätí odkiaľsi začujem niečo ako „kom hier!" Obzerám sa okolo seba a všimnem si rušňovodiča, ktorý na mňa s úsmevom na tvári máva a kričí niečo vo svojej rodnej reči. Aj bez základov holandčiny pochopím, čo sa mi asi snaží povedať, a tak sa aj s ruksakom vtrepem do služobných priestorov. Bohužiaľ ma hneď posiela do zadnej časti určenej bežným cestujúcim. Škoda, takto vpredu s výhľadom na koľajnice som sa ešte vo vlaku neviezla. Ale môžem byť rada, že ma počkal, a poslušne prepochodujem služobnými dverami medzi ostatných smrteľníkov. Za všeobecnej pozornosti ďalších troch uniformovaných železničiarov. Som rada, že ich poznámkam nerozumiem. A ani lístok odo mňa nechceli.
O pár minút už vystupujem v cieľovej stanici a vítam sa s kamarátkou a malým, sotva 5-týždňovým chlapčiatkom, hlavným dôvodom môjho tohtoročného holandského výletu.
Nasledujúci deň vyrážame do Arnhemu na prechádzku, drobné nákupy a obedík. Trošku sa prevetrať a nakúpiť okrem iného holandské syry.
Aby mal môj výlet aj nejaký kultúrny podtext, ideme si pozrieť kráľovský zámok Het Loo neďaleko mestečka Apeldoorn. To sa pred rokom dostalo na titulné strany novín, keď si to istý vodič namieril priamo do davu divákov sledujúcich slávnostný sprievod pri príležitosti Dňa kráľovnej. Incident si vyžiadal niekoľko obetí a zrušenie oficiálnych osláv.
V bývalých stajniach si môžete pozrieť výstavu kočov, limuzín a rozličných drobností súvisiacich s rozvážaním kráľovskej rodiny. Napríklad v tomto autíčku sa pred rokmi vozieval následník trónu.
Za palácom sa nachádzajú záhrady. Keďže jar je tohto roku nejaká spomalená, kvetinky sa len kde tu vystrčili spod hliny. Ani fontány nestriekajú, počasie nie je najlepšie, je zamračené, slniečko iba sporadicky vyšle zo dva lúče pomedzi oblaky a veľmi zriedka sa zjaví propagačný fľak modrej oblohy. Našťastie neprší ako predpovedali meteorológovia na celý čas môjho pobytu. Ich predpoveď sa splní až v deň môjho odchodu.
Na záver ešte kráľovská rodinná foto na výstave bábik.
V deň odchodu sedím vo vlaku do Eindhovenu a pozorujem dažďové kvapky za oknom. Na eindhovenskej stanici pohľadám nástupište autobusu smer letisko. Autobus pristaví, dvere nechá otvorené a vodič odpochoduje kamsi preč. Fajn, počkáme si na ďalšieho. Cestujúci s lístkami medzitým nastúpia, ja slušne čakám, aj keď voziť sa bez lístka by v holandských dopravných prostriedkoch bolo podstatne lacnejšie. Po pár minútach dorazí svieži vodič, skontroluje ŠPZ, či je to fakt jeho autobus, a okamžite ma odhadne: „You must go to the airport," hovorí mi a vybaľuje si kasičku s hotovosťou a lístkami. Následne sa predieram pomedzi batožinu anglicky hovoriacich turistiek, veď predsa najlepšie, čo sa dá s kuframi veľkosti menšej domácnosti spraviť, je uložiť ich do uličky tesne za vodičom.
Na letisku sa idem pozrieť na vyhliadkovú terasu. Najbližšiu hodinku nemá odlietať ani prilietať žiadna linka, a tak ma celkom poteší, že si to popred mňa po dráhe šinie mašinka kráľovského vojenského letectva.
Počas letu do nášho bývalého hlavného mesta začínam uvažovať nad nejakým ďalším výletom. A po príchode z Prahy domov nachádzam správu od mojej bývalej spolubývajúcej z Venezuely, ktorú som päť rokov nevidela: „V lete budem vo Valencii, neprídeš?"
