Lúčime sa s našimi baskickými spolunocľažníkmi, ktorí nám na pamiatku venujú šály ich klubu a dve fľaše vína (pôvodne asi určené na oslavu víťazstva, ktoré sa nekonalo), a vyrážame do mesta. Ulice sa zapĺňajú turistickými skupinami a školskými výletmi, ktoré deň predtým vôbec nebolo vidieť. Pozrieme si Lonju - budovu bývalej burzy a prejdeme sa po centrálnom trhovisku, kam sa chodí nielen na hrášok a na kaleráb, ale aj na šunku a rôznorodé žmurkajúce morské potvory. Môžete tu nadviazať očný kontakt so svojím budúcim obedom.
A potom pokračujeme na Plaza Redonda, malé okrúhle námestíčko, kde sa schádza miestny krúžok šikovných rúk.
Neskôr sa už len tak tárame uličkami a popoludní odchádzame vlakom do Tarragony. Na stanici nám skenujú batožinu a na nástupište sa dostane iba človek s lístkom. Podobné opatrenia si pamätám spred dvoch rokov z Malagy. Spomienka na útoky na madridské vlaky tak skoro nevymizne.
Tarragona je mesto postavené na zvyškoch rímskeho mesta Tarroco. Staré mesto je obklopené hradbami a majú tu krásny amfiteáter s výhľadom na more.
A farebné stĺpiky.
No a samozrejme katedrálu. Nádherný komplex s vnútorným dvorom, fotiť bohužiaľ v celom areáli zakázané. Asi si máme kúpiť pohľadnice. Tie vďaka podvečernej prehánke dostali dokonca vlastný dáždnik.
Lúčime sa s kamarátkou, ktorá sa z rodinných dôvodov vracia o deň skôr, a sadáme do vlaku na západ. O hodinku už vystupujeme v Lleide, človek si ani film nestihne pozrieť. V španielskych vlakoch trošku lepšej kategórie totiž púšťajú video. Ale kukať von oknom je zaujímavejšie.
Lleida je vnútrozemské, tak trochu zanedbané katalánske mestečko. Na kopci nad mestom sa nachádza hlavná dominanta - La Seu Vella. Katedrála a kláštor z 13. storočia, hradby, moslimská pevnosť... Od 18. storočia celý komplex slúžil vyše 200 rokov ako kasárne. Ako trest mestu za pridanie sa na nesprávnu stranu vo vojne o španielske následníctvo.
Na vrchol kopca sa vydávame po vlastných. Existuje aj iná možnosť - v mojom sprievodcovi opísaná ako „extraordinarily ugly ascensor". Múdre knihy väčšinou neklamú, výťah zo starého mesta ku katedrále aj šesť rokov po vydaní knihy vyzerá prapodivne, jeho okolie dosť zdevastovane, a tak v záujme bezpečnosti a ochrany vlastného zdravia volíme výstup kľukatiacim sa chodníkom. Tam stretneme len ufúľané indivíduum posedávajúce na múriku a popíjajúce neidentifikovateľnú tekutinu z plastovej fľaše. V noci by som sa tu nechcela vyskytovať...
Keď je niekde zvonica, treba na ňu vyliezť. Stúpame úzkym točitým schodiskom, semafory ako vo Valencii tu nemajú, a tak sa horko-ťažko vyhýbame schádzajúcej dvojici. Majú tu však niečo, s čím som sa zatiaľ nikde nestretla - tabuľky na stene informujú, koľko schodov nás ešte čaká.
Hore lapám po dychu, ledva vládzem okomentovať výhľad, a sotva ho mám ako tak pod kontrolou, opäť mi dych vyráža otázka v mojom rodnom jazyku: „Môžem sa spýtať, odkiaľ ste?" V Lleide rozhodne nie je veľa turistov, Slovákov sem taktiež mnoho nezavíta, takže počuť slovenčinu na vrchole veže je fakt prekvapením.
Podvečer oddychujeme na nábreží rieky Segre. Miestni hrajú futbal, trénujú jogging, prípadne si zacvičia na voľne umiestnených posilňovacích stojoch. Majú tu skrátka fitnescentrum pod holým nebom. Samozrejme s výhľadom na katedrálu na druhej strane rieky.
Raňajkujeme churros s čokoládou v miestom bare. Konečne. Vo Valencii churros nemali, vraj nie je sezóna. Uznávam, horúca čokoláda a v oleji vyprážané churros asi nie sú typické letné jedlo a futbaloví fanúšikovia poväčšine raňajkovali pivo, ale aj tak sme boli sklamané, keď čašník smutne pokrútil hlavou a povedal „nemáme...". Teraz si však to sklamanie dokonale vynahradzujeme. Mňam...
Po raňajkách si ešte ideme pozrieť La Seu Nova - novú katedrálu. Postavili ju v 18. storočí, keď tú starú premenili na vojenské baraky. Katedrála okrem iného slúži ako domov pre lastovičky a bociany.
A potom už rýchlo na stanicu, na vlak do Barcelony. Ešte máme niekoľko nevyužitých jázd na lístku na metro a pár hodín čas, a tak si z množstva zaujímavostí, ktoré metropola Katalánska ponúka, vyberáme park Güell. Pekné miesto, krásny výhľad, ale príliš veľa turistov. V Lleide sme si od davov s fotoaparátmi trošku odvykli.
Pred odletom si ešte dávam - na najbližších pár mesiacov posledné - bocadillo s tortillou. Španielsko si treba vychutnať všetkými zmyslami...
Hasta luego, España.
