Je niečo po šiestej večer, mierime niekam k centru, netušiac, kde budeme spať. Do Gori väčšinou turisti prichádzajú na otočku z Tbilisi, možnosti ubytovania nie sú veľké. Keď nás z dvora osloví manželský pár, či hľadáme izbu, dohodneme sa. Kvalita ubytovania nič moc, ale sú aspoň milí, a jednu noc to tu nejako prežijeme. Pri limitovaných možnostiach sa nám nechce hľadať nič iné. Skladáme ruksaky a ideme sa najesť do centra. Po prvý raz po mnohých dňoch večeriame samé, po iných turistoch tu nie je ani chýru ani slychu. Našťastie majú menu písané latinkou, pretože ani po niekoľkých dňoch sa v tých ich ornamentoch nedokážem poriadne orientovať. Večera je však tradične vynikajúca.
Pri návrate nás trochu prekvapí, že pár minút po deviatej zhasne pouličné osvetlenie v celom meste. Možno s výnimkou hlavnej triedy, už sme mimo nej. Hľadať dom, v ktorom bývame, je v tmavých uličkách celkom zábavné. A to zhasnuté osvetlenie je vraj úplne normálne.
Ráno sa štveráme k pevnosti nad mestom. Takto skoro tu nikoho niet, len strážca v uniforme sa ležérne opiera o samopal.
Na úpätí pevnosti sa nachádza nejaký pamätník, osem sôch vojakov, bez rúk, bez nôh či bez hlavy. Nepodarí sa nám zistiť, o čo presne ide, ale vyzerá to zaujímavo.
Najväčším turistickým lákadlom Gori je múzeum miestneho rodáka - Stalina. Otvorili ho už pár rokov po jeho smrti, a mesto je na svojho syna patrične hrdé. Múzeum stojí na širokej triede pomenovanej po Stalinovi. Na opačnom konci bulváru stála jeho socha, ktorú pred pár mesiacmi v tichosti odstránili. Jedna však stále ostáva pred múzeom.
V múzeu vystavujú dokumenty spojené so Stalinovým životom, od školských kníh až po fotografie z Jaltskej konferencie, posmrtnú masku i dary od iných štátov. Aj dve vázy z Československa. Vystavené materiály hovoria o víťazstvách, o gulagoch sa veľmi nezmieňujú. Každý človek a každý národ má inú interpretáciu histórie.
Pred múzeom stojí Stalinov rodný dom. Obstavaný väčším je krytý pred dažďom. Je na pôvodnom mieste, len v čase Stalinovho narodenia sa okolo nachádzali ďalšie domy. Dnes je tu široký bulvár.
Neďaleko je pristavený opancierovaný vagón, ktorým súdruh Stalin cestoval po Európe. Kupé pre železničiara, pre ochranku, pre tajomníka, kuchynka, apartmán s kúpeľňou a zasadacia miestnosť.
Z múzea mierime na stanicu a maršrutkou do hlavného mesta. Náš gruzínsky známy Važa, s ktorým sme sa stretli pred týždňom v Mtskhete, má neďaleko stanice Didube obchod s obkladačkami. Važa nás zoznamuje so svojimi bratrancami a spolu s jedným z nich ideme na neskorý obed. Varujem ho, aby neobjednával pre desiatich, keď sme iba štyria, takže nakoniec máme jedlo len asi pre šiestich. Dohodneme sa na programe na nasledujúci deň a ideme sa zložiť do hostela, kde nás privítajú s otvorenou náručou a pohárikom gruzínskeho koňaku. Abstinenti to majú v tejto krajine fakt ťažké. Hostel je takmer plný, až na voľné postele v izbe so štyrmi Poliakmi, kam nás majiteľ Koka nechce dať, lebo vraj Poliaci večer veľa pijú a tak... No hej, prišli sme trošku neohlásené. Nakoniec spíme v izbe, ktorá sa uvoľní pred treťou ráno, keď Koka vezie odchádzajúcu Ukrajinku na letisko. Je to jedno, v Tbilisi sa toho veľa nenaspí, a po tom množstve koňaku, čo sme s Poliakmi vypili, sme kľudne mohli s nimi spať v jednej izbe.
Pred obedom sa presúvame na Didube za Važom, odkiaľ sa nám po dvoch hodinách čakania podarí odísť na výlet. Obchod je prednejší. Vo štvorici mierime ku kláštorom Davit Gareja na hraniciach s Azerbajdžanom. Posledné kilometre cesty pripomínajú tankodrom. A všetko navôkol je až neskutočne zelené...
V kláštore Lavra stále žijú mnísi, takže jeho časť, vrátane jaskyní, je návštevníkom neprístupná. Ale to, čo máme možnosť vidieť, je krásne.
Potom stúpame nahor na hrebeň. Na jeho druhej strane sa nachádzajú pozostatky kláštorného komplexu Udabno. Jaskyne s nádhernými freskami z 10. až 13. storočia.
Pláne pod nami patria Azerbajdžanu, mobilný operátor nás smskou víta v krajine. Netuším, kadiaľ presne vedie hranica, takže možno sme aj nechtiac ilegálne bez víz vkročili do ďalšej krajiny.
Vraciame sa do Tbilisi. Večeriame vo veľkej reštaurácii za zvukov gruzínskej hudby. Miestni tancujú, na chvíľu sa pridávame. Pár chlapov sa zhromaždilo pod televíznou obrazovkou a sledujú kvalifikačný zápas proti Chorvátsku. Na stole nám pristávajú taniere s jedlom a fľaša vodky. Prvý prípitok je venovaný tým, ktorí mali radi khinkali a už nie sú medzi nami. Ďalší slovensko-gruzínskemu priateľstvu. Nasledujúci už ani neviem čomu. Jeme a pijeme do prasknutia, čašníčky priebežne prinášajú ďalšie jedlo a naše špinavé taniere vymieňajú za čisté. Gruzínska kuchyňa je jednoducho úžasná. Doteraz mi v žiadnej krajine tak nechutilo, ako práve tu...
Neskoro večer sa vraciame do hostela, balíme a lúčime sa s jeho obyvateľmi. Na pár hodín ideme spať k Važovi. Ráno o piatej nás vezie na letisko. Tbilisi sa prebúdza do nového rána. Nechce sa mi odísť...
მადლობა, საქართველო.
Matloba, Sakartvelo. Ďakujem, Gruzínsko.
