Nápad ísť sa pozrieť do Grazu sa zrodil pri pohľade na mapu Európy. Nie je to ďaleko a ešte sme tam neboli. Ako dôvod to stačí, ďalšie argumenty nám netreba, a tak v jedno sobotné ráno sedíme s kamarátkami vo vlaku rakúskych železníc a smerujeme na juh. Stanica v Grazi nás víta sivo-červenou abstraktnou maľbou na stenách i strope a my sa následne presúvame na predmestie, zložiť si veci u nášho jednodňového hostiteľa. Vstupom do domu akoby sme sa vrátili o sto rokov späť, predstavu minulosti narúša iba rýchlovarná kanvica, automatická práčka a notebooky.
Vraciame sa do centra a prehliadku mesta začíname tradične pri radnici.
Prechádzame na druhú stranu rieky. V Grazi práve prebieha festival architektúry a hudby a viacerí umelci vystupujú len tak na ulici. Jedna skupinka si na moste narysovala pôdorys bytu, priniesla zariadenie a trávi čas „doma". Ďalší posedávajú na voľne pohodených kufroch, deti obsadili pohupujúcu sa obývačku. Človek by sa aj pohojdal, ale gauč vyzerá byť trvalo obsadený.
Na viacerých námestiach hrá hudba. Kupujeme si miestne pivo, ktoré uprostred ulice čapujú do vratných pohárov z tvrdého plastu, čím sa vyhnú preplneným odpadkovým košom a neporiadku pod nohami, a pripájame sa k davu divákov.
Potom pokračujeme smerom na zámocký kopec. Dá sa naň vyliezť po vlastných, tí lenivejší môžu využiť výťah alebo zubačku. Zdolávame pár desiatok schodov a hore nás už čaká hodinová veža, asi najznámejšia stavba Grazu. Čas na ciferníku je trošku mätúci, veľká ručička ukazuje hodiny a malá minúty. Domáci si zvykli a turistom to neprekáža.
Zhora je krásny výhľad na mesto i okolité kopce.
Aj moderná architektúra má v Grazi svoje zastúpenie. Dom umenia - Kunsthaus, stojí na brehu rieky Mur a pripomína mi akúsi morskú potvorku s prísavkami. Ale miestni ho vraj volajú „bublina".
Neďaleko „prísavky", uprostred rieky, sa nachádza Murinsel. Postavený pred pár rokmi, keď bol Graz vyhlásený európskym hlavným mestom kultúry, bol vraj pôvodne plánovaný ako dočasná stavba. Zapáčil sa natoľko, že domáci i návštevníci si môžu dodnes posedieť v kaviarni či len tak na slniečku a pozorovať prudký tok rieky Mur.
Po porcii bratwurst s pivom sa vraciame do ulíc. Hudobníci sa striedajú, medzi vystupujúcimi sa nájdu zaujímavé typy, napríklad mladomanžel v svadobných šatách či dvojica používajúca mikrofóny z telefónnych slúchadiel.
Poslednou električkou sa vraciame na miesto nášho prechodného pobytu. Zoznamujeme sa s ďalšími viac či menej dočasnými obyvateľmi chalúpky. Napríklad s Japoncom, ktorý nás osloví takmer plynulou slovenčinou. A to sa ju vraj nikdy neučil, iba u nás párkrát bol, no rozpráva po bulharsky a po macedónsky, takže ďalšie slovanské jazyky nie sú preňho žiadny tvrdý oriešok. Ak by som to nevidela na vlastné oči a nepočula na vlastné uši, neuverím. A kebyže mi niekto povie, že stretol Japonca, ktorý ovláda hru na fujare, asi by som v duchu rátala promile svoje i rozprávačove. Chlapíkovi z krajiny vychádzajúceho slnka však verím aj bez dôkazu v podobe živého vystúpenia, keďže fujaru akosi po ruke nemáme, stačí mi, že ma o tom presviedča v mojom rodnom jazyku. Takže ak na nejakom festivale uvidíte Japonca hrať na fujare a osloví vás po slovensky, pozdravujte ho odo mňa.
Po raňajkách v záhrade vyrážame opäť do centra. Pozrieť si Landhaus - sídlo krajinského parlamentu, katedrálu a mauzóleum, len tak sa pomotať uličkami a ešte raz vybehnúť na kopec.
Jednou z atrakcií Grazu je aj Glockenspiel - miestny orloj. Bohužiaľ sa v čase našej návštevy rozhodol štrajkovať, a tak postavičky v krojoch, ktoré v okienkach orloja tancujú trikrát denne, nevidíme.
Vynahradia nám to - ako inak - pouliční umelci, ktorých fakt stretnete na každom rohu. Pomaly nám začínajú dochádzať drobné...
Nastal čas odísť... Ani sa nám nechce preč z tohto krásneho mesta, kde deň môže mať aj 26 hodín a stále je čo robiť.
