My tentokrát prichádzame zo Slovinska, autobus schádza dolu kopcom a pred nami sa ukáže panoráma mesta a prístavu. No ráno sa v ňom dlho nezdržíme, miestnou dopravou smerujeme po pobrežnej ceste o pár kilometrov ďalej, k zámku Miramare.

Biely zámok bol postavený tesne pri vode v druhej polovici devätnásteho storočia pre rakúskeho arcivojvodu Maximiliána I., neskoršieho mexického cisára, a jeho manželku Charlottu. Maximilián si ho však dlho neužil, Mexiko sa mu stalo osudným.


V pondelok dopoludnia, necelú hodinku po otvorení a mimo hlavnej sezóny, sa okolo zámku motá len niekoľko ľudí. Až neskôr dorazí zopár turistických skupín. No vo vzdialenejších častiach parku, ktorý zámok obkolesuje, je úplne prázdno. Spoločnosť nám robia iba vtáci.

Po prehliadke interiéru a prechádzke parkom sa vraciame spať do mesta. Úzkymi uličkami stúpame ku katedrále San Giusto a pevnosti rovnakého mena. Pri hrade sa nachádzajú pamätníky padlým v niekoľkých vojnách a z hradieb je pekný výhľad na mesto a prístav. V diaľke, v opare, sledujúc líniu pobrežia, rozoznávame aj zámok Miramare.





Mimo centra mesta sa nachádza bývalá fabrika na spracovanie ryže - Risiera di San Sabba. Červená tehlová budova slúžila počas druhej svetovej vojny ako nacistický koncentračný tábor, neskôr ako tábor utečenecký. Vojnovú históriu dnes pripomínajú cely na prízemí, pamätník a výstava. Pomedzi vysoké múry prechádzame k vstupu na uzatvorené nádvorie a pocit je to značne stiesnený...


V centre mesta, na Piazza dell'Unita Italiana sa už o stiesnenosti hovoriť nedá. Rozľahlé námestie obkolesujú budovy z devätnásteho storočia. Na jednu stranu sa otvára k moru, na opačnej stojí radnica. Práve pred ňou rozoberajú akúsi kovovú konštrukciu, pravdepodobne po víkendovej akcii. Tú sme samozrejme nestihli, ale námestie vyzerá ako skvelý priestor na koncerty.


V polovici osemnásteho storočia vznikol v Terste Canal Grande - Veľký kanál. Umožňoval nakladať a vykladať tovar aj v centre mesta, mimo prístavu. Ponad kanál sa klenie niekoľko mostov a po jeho bokoch parkujú člny. Dnes je o trochu kratší ako býval v minulosti, na jeho zasypanej časti postavili kostol Svätého Antónia.

Po prechádzke uličkami mesta sa vraciame na stanicu, aby sme opustili Terst, kedysi rušný prístav Rakúsko-Uhorska. Autobus mešká, ale zdá sa, že to neprekvapuje ani personál stanice, ani cestujúcich. Hodina hore-dolu nehrá žiadnu úlohu, tuším sme fakt v Taliansku. Netreba sa ponáhľať...
