Ráno nestíham vlak. Vďaka rímskej MHD. Ale nerobím si z toho ťažkú hlavu, veď o hodinu pôjde ďalší. Pokojne si kupujem lístok v automate a vzápätí s prekvapením zisťujem, že ten môj vlak je ešte stále na stanici. Síce na najvzdialenejšej koľaji, ale s prehľadom ho stihnem. Nejakých 10-15 minút pre talianske železnice nehrá veľkú rolu.
O hodinku už vystupujem v Tivoli a ponáram sa do jeho uličiek. Míňam Roccu Pia a pokračujem k Ville d'Este, ktorá bola postavená pre kardinála Ippolita d'Este, vnuka pápeža Alexandra VI. a syna Lukrécie Borgia.
Vnútorné priestory vily sú vyzdobené nádhernými freskami a z okien sa ponúka výhľad do okolia, no hlavne do parku s fontánami. A tých je tu nespočetne, menšie, väčšie, monumentálne.
Nebo sa zaťahuje a spúšťa sa polhodinový lejak. Neplánované prerušenie prehliadky záhrad povyšujem na obedňajšiu prestávku v miestnom bare. Od susedného stola dokonca zachytím slovenčinu.
O hodinku je už opäť jasno, modrá obloha, slniečko pripeká a dážď je takmer minulosťou. Voda sa síce ešte miestami valí aj mimo fontán, no o pol hodiny zmiznú aj posledné jazerá na chodníkoch.
Po prehliadke parku sa túlam uličkami mesta. Môžete tu stretnúť napomádovaného čiernovlasého Taliana v bielej košeli a čiernych nohaviciach na popoludňajšej prechádzke s dievčatkom v bielych šatočkách, alebo pozorovať postaršiu pani ako z okna kŕmi mačky.
Presúvam sa k Ville Gregoriana. Pod týmto menom sa skrýva park s vodopádmi, jaskyňami a pozostatkami rímskej vily. A kým sa začal používať názov Villa Gregoriana, nazývalo sa to tu Pekelné údolie - Valle dell'Inferno.
Veľký vodopád pochádza z prvej polovice 19. storočia. Oblasť trpela záplavami spôsobovanými riekou Aniene, a tak sa pápež Gregor XVI. rozhodol podporiť projekt odklonenia rieky podzemnými tunelmi. Z ústia tunela voda padá do hĺbky viac ako sto metrov.
Údolie ponúka viacero väčších či menších vodopádov a niekoľko jaskýň vyhĺbených vodou. Vegetácia je viac-menej ponechaná svojmu osudu, až do roku 2005 sa o tento park nikto nestaral. Chodníčky sú hrboľaté a aj vďaka popoludňajšiemu dažďu je tu vysoká vlhkosť. Ako niekde v pralese.
Vraciam sa na stanicu, tentokrát ma už vláčik nečaká. Nevadí, počkám ja. A z okna idúceho vlaku sa ešte pohľadom rozlúčim s Veľkým vodopádom. Tivoli je príjemným miestom na výlet.
