V noci nás na tbiliskom letisku čaká chlapík, ktorý nás berie do hostela a zanecháva nás v starostlivosti jeho pracovníkov, obyvateľov a dočasných návštevníkov. Po úvodnej nevinnej otázke - chcete čaj? - nasleduje ďalšia - dáte si vodku? A tak sa pri poháriku zoznamujeme s Američankou Alex, ktorá strávila istý čas na Slovensku na Zaježovej a jej kamarátom, americkým učiteľom angličtiny Eddiem. Spať ideme o štvrtej ráno, až keď je fľaša prázdna. Vitajte v Gruzínsku.
Ráno ideme na prechádzku po meste. Po širokej ulici Rustaveli prichádzame na Námestie slobody Tavisuplebis moedani. Opäť sa stretávame s Alex a po ochutnávke vína v obchode jej kamaráta a výbornom obede stúpame okolo miestnych sírnych kúpeľov k pevnosti Narikala. Nahor nad mesto, na ktoré z výšky dohliada socha Matky Gruzie.
Pokračujeme ku katedrále Tsminda Sameba, okolo prezidentského paláca. Každých pár metrov tu stojí policajt. Už niekoľko dní v Gruzínsku prebiehajú protivládne demonštrácie. „Tridsať ožratých protestovalo pred parlamentom a ruská agentúra napísala, že Gruzínsko je na pokraji revolúcie," vravel nám chlapík, ktorý nás viezol do hostela. Fakt je, že okrem tých policajtov sme žiadnu neštandardnú situáciu nezaznamenali, aj keď v noci pred oslavami dňa nezávislosti to údajne úplne pokojné nebolo. Lenže to sa dozvedáme až týždeň po udalosti.
Večeriame s Alex, Eddiem a jedným z Gruzíncov. Jedlo je skvelé a ochutnávame aj miestnu čaču.
Nasledujúce ráno mierime na stanicu Didube a maršrutkou do hôr, do Kazbegi. Stretávame ukrajinský pár a dvoch amerických kamarátov, z ktorých tu jeden - ako inak - učí angličtinu. Takýchto zahraničných (najmä amerických) dobrovoľných učiteľov jazyka stretávame v Gruzínsku na každom kroku, plán miestneho ministerstva školstva je dostať ich do krajiny niekoľko tisíc. Ak by ste mali záujem, tak Teach and learn with Georgia.
K prichádzajúcej maršrutke sa v Kazbegi zbehne zopár miestnych poskytovateliek ubytovania. Rozhodneme sa zostať všetci šiesti spolu a ideme k bábuške Valji. Po ceste k jej domu ešte odbíjame konkurenciu, ktorá sa sťažuje, že bábuška ukoristila všetkých cudzincov, a že by sa o nás mala podeliť s ostatnými.
Po obede vyrážame na prechádzku po dedinke. Vládne tu zima, mrholí, občas prší, vo vyšších polohách sneží, a okolité hory, aj slávny, viac ako 5000 metrov vysoký Kazbeg, sa skrývajú v oblakoch. Večer hráme backgammon, popíjame červené a vymieňame si cestovateľské zážitky.
Celú noc vytrvalo prší, hory sú stále v oblakoch, a podľa predpovede na najbližších pár dní sa počasie zlepšiť nemá. Rozhodujeme sa, čo ďalej. Plánovali sme ostať dlhšie, ale ako nám bolo povedané hneď po príchode „najlepší plán v Gruzínsku je žiadny plán". Pozeráme smerom ku kostolíku Tsminda Sameba, ktorý by sme radi vidieť, ale v lejaku sa nám k nemu nechce. A sedieť na izbe tiež veľmi nie. Kazbeg sa nám ukázať nehodlá. A tak sa spolu s Američanmi vraciame, Ukrajinci ostávajú. Za cenu maršrutky si berieme taxík a po starej gruzínskej vojenskej ceste sa vydávame do hlavného mesta. Cestu pravdepodobne naposledy opravovali ešte za čias Sovietskeho zväzu, šofér sa obratne vyhýba hlbokým jamám a popadanému kameniu. Občas stojíme, zvieratá majú prednosť.
Dávame sa vysadiť v Mtskhete, bývalom hlavnom meste Gruzínska. Pozrieme si kostol Samtavro i katedrálu Svetiskhoveli a po dobrom obede sa rozhodneme vydať ku kostolíku Jvari na kopci nad sútokom riek Mtkvari a Aragvi.
Vychádzame von z mesta, prechádzame cez rieku a rozmýšľame, ako sa dostať na druhú stranu diaľnice. Zastaví nám miestny chlapík s dodávkou a hodí nás o kilometer ďalej, kde je to možné bez toho, aby sme museli prebiehať dosť rušnú cestu. A potom už len stúpame nahor ku kostolíku.
Hore stretávame Gruzínca a jeho španielskeho kamaráta a obchodného partnera. Ponúknu sa, že nás vezmú dolu do Mtskhety, odkiaľ idú maršrutky do Tbilisi. Neskôr sa pýtajú, či sa nechceme pridať k nim, idú si pozrieť mesto a najesť sa, potom by nás vzali do Tbilisi. Keďže do nočného vlaku, ktorým sa plánujeme presunúť do Zugdidi, ostáva ešte kopec času, súhlasíme. S tým, že sme pred chvíľou jedli, takže si dáme len niečo malé. Na stôl prichádzajú taniere jeden za druhým, samé výborné veci. Ale keď je jedlo objednané, nikdy nespomínajte pred Gruzíncom, že ste minule ochutnali to a to a že vám to chutilo, lebo okamžite vstáva a ide doplniť objednávku. Nakoniec máme na stole toľko jedla, že by sme ho nezvládli ani hladní v dvojnásobnom počte.
Napapaní sa vraciame do Tbilisi. Gruzínec Važa nás vezie na železničnú stanicu. Sľúbil nám pomôcť s kúpou lístkov na nočný vlak. Skončí sa to tak, že nám ich kúpi a odmieta si vziať peniaze. Pokus strčiť mu ich do zadného vrecka je tiež neúspešný. Nakoniec ho pozývame aspoň na čaj a máme čo robiť, aby nestihol zaplatiť pred nami.
Gruzínska pohostinnosť v praxi.
