Tivoli je malé, päťdesiattisícové mestečko v regióne Lazio, v antických časoch známe ako Tibur. Viedla doň Via Tiburtina, jedna z ciest, ktoré sa lúčovito rozbiehali z hlavného mesta rímskeho impéria. A práve tu sa v druhom storočí rozhodol usídliť cisár Hadrián, ktorému sa údajne v Ríme veľmi nepáčilo, a dal vybudovať vilu, ktorá je dnes súčasťou kultúrneho dedičstva UNESCO. Dopravné spojenie do hlavného mesta bolo dobré, do Ríma to boli dve hodinky na koni, kočom trošku viac, a v prípade potreby sa dala použiť aj loď.
Pod pojmom „vila“ si však nemôžeme predstaviť štvorposchodovú rezidenciu ohradenú trojmetrovým múrom, Villu Adrianu tvoril komplex desiatok budov zahŕňajúci obytné miestnosti, kúpele, divadlo, chrámy, záhrady a bazény, bývanie pre otrokov a kasárne pre vojakov i podzemné priestory, vodu privádzal akvadukt, skrátka išlo o menšie mesto o rozlohe 120 hektárov. Rozľahlosť areálu v jeho najslávnejších časoch ukazuje návštevníkom maketa.
Vila bola vyzdobená mozaikami, fontánami, sochami a stĺporadiami, steny boli obložené mramorom. Biely vraj pochádzal z Carrary a tie inej farby sa dovážali loďami cez prístav v Ostii a potom hore prúdom Tiberu. Rímski cisári si potrpeli na parádu. Bohužiaľ, vďaka odvekému zvyku recyklovať stavebný materiál sa pôvodný vzhľad antických stavieb nezachoval.
Vo vile nechýbajú kúpele, je ich tu niekoľko, pre cisára i pre otrokov. Očista tela bola dôležitá. Teplú vodu zabezpečovalo slnko i oheň, teplo v miestnosti sa udržiavalo vďaka horúcej vode vedenej rozvodmi v stenách aj podlahovým vykurovaním – podlaha bola umiestnená na pilieroch a v priestore pod ňou otroci udržiavali oheň.
Keď chcel mať cisár Hadrián pokoj, uchyľoval sa na miesto zvané Teatro Maritime. Nešlo o divadlo, bol to domček na umelom ostrovčeku uprostred jazierka. Mostíky sa dali zložiť a ak sa tak stalo, bolo jasné, že cisár si nepraje byť rušený.
Dnes by ho už rušili len turisti, aj keď asi nie v takom počte ako v Ríme alebo v Pompejach. Tivoli leží trošku mimo hlavných turistických trás. Má to svoje výhody, turisti sa podvečer vytratia, a osamelý návštevník si pri pohľade na múry osvetlené teplým zapadajúcim slnkom môže predstavovať, aké by to bolo žiť v starovekom Ríme.
